sobota 21. októbra 2017

MESTO, čarodejnica a Michael

***


***

Pre Soru

Drahá, hneď na úvod sa Ti priznám, že som to písala v zhone. Popravde, nemám momentálne tvorivú náladu, no predsa len som musela aspoň niečo vyprodukovať, i keď sa mi to nepáči.
Je to pokračovanie príbehov, ktoré si už odo mňa dostala- Sora a Za hranicami
Dúfam, že ti to nevymyje mozog tak ako mne, keď som to opravovala :D a dúfam, že ťa to aspoň trochu poteší :]

***

Nenápadne opäť sledovala tvár svojho spoločníka, akoby snáď dúfala, že v jeho prostých očiach zazrie aj to niečo iné, než to, čo v nich bolo obvykle. Keď však nezaznamenala žiadnu zmenu, znova sa len mierne znudeným pohľadom vrátila k chodníku, po ktorom práve išli.
Uvedomovala si, že tak v poslednej dobe robila častejšie, než bolo vhodné, ale nedokázala si pomôcť.
Predsa len to bolo už dlhšie, čo sa naposledy ukázal. Možno to bolo aj tým, že momentálne nemala žiadnu prácu a už nejaký ten čas sa len tak poflakovala spoločne aj s Alekom po meste, v ktorom sa zdalo všetko v poriadku.
A možno odišiel nadobro. Napadlo ju, na čo takmer okamžite nespokojne pokrčila nosom a zovrela v rukách vrecko s nakúpenými potravinami ešte tuhšie. Na počudovanie, sa jej o tejto druhej možnosti nezmýšľalo až tak ľahko, ako by čakala. Avšak stále tu boli isté fakty, ktoré to vylučovali.
Michael sa totiž objavil takmer vždy len vtedy, keď im hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Ten bláznivý démon mal zrejme istú potrebu hrať sa na princa na bielom koni, pretože sa zvykol prejavovať aj v momentoch, kedy by to s prehľadom zvládla sama.
A to sa jej, samozrejme, nie vždy páčilo. Avšak nemalo to súvis s tým, že by jej jeho náhla prítomnosť vadila, skôr to bolo tým tak trošku pre ňu ponižujúcim pocitom, že ho mala stále za zadkom a tak si prišla občas neschopnou. Alebo presnejšie, cítila sa neschopná v jeho pekelne provokačných očiach, ktoré na ňu tak rád drzo upieral.
Lenže emócia podcenenia nebola tou jedinou, ktorá ňou lomcovala v tých chvíľach. Bolo tam aj niečo iné. Akási až neuveriteľne príjemná istota, ktorú odrazu nadobudla a taktiež aj tá, pre ňu trošku zahanbujúca vec. Zo začiatku sa kvôli tomu zvykla čertiť, no neskôr zistila, že je to takto pre ňu skôr vyčerpávajúce ako nápomocné. Ten jemnučký záchvev tu jednoducho bol zakaždým, keď sa Alekova tvár zmenila aj napriek tomu, že každá jedna jeho črta ostala rovnakou.
Zmorene si povzdychla, keď jej došlo, že ušli sotva pár metrov a už bola opäť svojím pohľadom priam prilepená na chlapcovom profile.
Alek na jej hlasný prejav znechutenia zareagoval tým, že sa k nej pootočil hlavu a spomalil. Jeho hnedé oči akosi tak skúmavo vzhliadli k nej, na čo ona odula spodnú peru a kyslo sa zaksichtila.
,,To nič. To nič..." zamrmlala, keď sa chlapec zastavil úplne. Zrejme si jej výraz jeho prostá myseľ vysvetlila po svojom a znepokojilo ho to.
Sora však s tým rátala a preto, aby ho ubezpečila, že je naozaj všetko v poriadku, natiahla svoju pažu k jeho ramenu a jemne ho po ňom potľapkala.
,,Už je neskoro. Poď, poponáhľame sa." prehovorila na neho znova a akonáhle sa na jeho zmätenej tvári objavil úsmev, tak už vedela, že je dobre.
V tomto bol Alek vážne nekomplikovaný a jej to tak vyhovovalo. Pri ňom nemusela riešiť tie bežné, ľudské maniere a zložitú povahu. K nemu bol totiž úplne, ale úplne ľahký návod. Prosto, keď sa usmievala, usmieval sa aj on a keď ho pohladila, tak sa zasa nič nedialo a mohol byť aj naďalej spokojným.

***

I keď si to veľmi želala, predsa len ostala byť mierne zaskočená tým, keď sa jednoduchá hnedá zmenila na inteligentnú. Pár dravých očí ju prenikavo sledovalo v práve tej najmenej vhodnej chvíli a ona odrazu netušila, ako by mala zareagovať. Už predtým to medzi nimi tak trochu iskrilo a dovolila mu v správaní voči nej viac, než by mala. Netušila však, že sa objaví krátko po tom, ako zhodila zo seba nohavice s cieľom uložiť sa na spánok. 
,,Michael?" hlesla rozladene, no to už on stál pri nej a skláňal sa svojou tvárou k tej jej. Tlmene zhíkla, keď jeho dlhé paže omotali jej pás a silou si ju k sebe pritiahol.
Nikdy predtým si také niečo k nej nedovolil. Nikdy. Jeho pohľad zakaždým síce prezrádzal, že ju videl ako ženu, no stále si medzi sebou pestovali určitý druh odstupu. Z jej strany kvôli tomu, že bola príliš tvrdohlavá na to, aby si niečo také vo svojej momentálnej situácii dovolila. A on to pravdepodobne len svojím spôsobom rešpektoval. Teda, až doteraz.
Cez tenkú košeľu, siahajúcu len do polovice stehien celkom zreteľne cítila telesný rozdiel medzi nimi, i keď samú seba považovala za dostatočne fyzicky zdatnú. A v tom bol tiež kúsok z toho zvláštneho tajomstva, ktoré sa vznášalo nad ním a jeho prevahou nad Alekovým telom.
Jedna z jeho paží opustila jej pás a siahla zozadu na zátylok. Jej tvár sa vďaka tomu ocitla pri ňom ešte bližšie.
Pocítila príjemný záchvev, keď brušká jeho prstov zašli do rozpustených vlasov.
,,Veľmi dobre vieš, že vidím všetko, čo on." zachrapčal vyčítavo, skláňajúc sa k jej uchu. ,,A taktiež veľmi dobre vieš, ako ťa vnímam, tak prečo?" Jej telom prebehla ďalšia vlna triašky, keď sa jeho horúce pery obtreli o jej pokožku a následne jej vdýchol jemný bozk na sánku.
,,Tými rokmi túlania sa po svete si o mojom druhu veľa zistila a tak zaiste tušíš, že to ohľadom týchto vecí máme tak trochu zložitejšie a aj napriek tomu..." Nedbal na to, že sa dlaňami zaprela o jeho hrudník. Jednoducho ju pobozkal. Svoje ústa tuho pritisol k tým jej, utužiac svoje objatie ešte viac.
V tom momente sa zarazila. Skôr, než však stihla na jeho počínanie nejakým spôsobom zareagovať, už odrazu ležala v perinách a Michael sa nad ňou skláňal. Svojimi tmavými očami uprene hľadel do jej tváre a len brušká jeho prstov sa letmo dotýkali jej líca, kým druhou rukou opäť vyhľadal pramienky jej vlasov. Pravdepodobne chcel znova okúsiť jej pery, no zabránila mu v tom jej dlaň, ktorá tie jeho krátko, no celkom rázne prekryla.
,,Č-čo to robíš?" vysúkala zo seba trhane. Srdce jej bilo rýchlejšie, než normálne a aj keď sa jej dotýkal len veľmi nepatrne, predsa len to vnímala rovnako tak intenzívne, ako keď ju držal v objatí. Bol jej tak blízko, skláňal sa nad ňou tak veľmi, až mohla cítiť jeho dych na svojej tvári a vôňu, ktorá z neho šla. Dokonca aj tá bola iná v porovnaní s tou Alekovou. Telo sa síce nezmenilo, no aj tak si nedokázala pomôcť a registrovala ho úplne ako inú osobu, ako...
Michael sa nezdal byť reakciou zaskočený. Pravdepodobne ju skôr či neskôr čakal a ani len jeho hlboký pohľad sa nezmenil. Stále sa očami vpíjal do tých jej, díval sa na ňu s nežnosťou a nie zrovna nevinným citom, ktorý ju nútil k zahanbeniu.
,,Prosím..." hlesol.
,,Nie." odvetila stroho, skrývajúc svoju nervozitu a rozladenie.
,,Sora..." jej meno vyriekol tónom, z ktorého jej prišlo až slabo. Stále uväznená pod ním sa odrazu začala cítiť veľmi nepríjemne a skutočnosť, že z nej ani po jej upozornení stále nezliezol a naopak zatlačil na ňu ešte viac, ju tak trochu privádzala nielen do rozpakov, no aj do omnoho výraznejšieho, emóciami podčiarknutého stavu.
,,Michael, ja..." odmlčala sa hneď v úvode svojich slov, na čo jej on opatrne odhrnul z čela vlasy a potom sa k nej znova sklonil.
Tentoraz však jeho ústa vyhľadali jej noštek, ktorého špičku jemne pobozkal. A ona nad tým láskavým gestom zamrzla opäť. Následne sa od nej znova odtiahol s ústami skrivenými do úsmevu, ktorý zobrala ako istý druh provokácie, ktorou ju rozhodil ešte viac.
Jej ruky preto znova siahli na jeho ramená a jej výraz dokonale vypovedal o tom, že s tým nesúhlasila. Nie takto. Nie, keď ho tak málo poznala a nie, keď nemohol byť s ňou stále. Ich stretnutia boli zakaždým krátke. Až príliš. A aj keď vedela, že tam stále bol, tam niekde vo vnútri, aj tak sa cítila kvôli tomu vždy trochu neisto a zmätene. Jej pocity ju nútili rozmýšľať nad tým, aké by bolo, keby prebral moc nad Alekovým telom natrvalo, za čo sa nespočetnekrát veľmi hanbila. Najmä vtedy, keď Alekovi potom nazrela do tváre a uvedomila si, ako veľmi ho, i keď iným spôsobom, ako tým romantickým, ľúbila a že si už horko ťažko dokázala bez neho predstaviť čo i len deň. V týchto chvíľach ju zakaždým hrýzlo svedomie a rozmýšľala nad tým, ako tieto situácie vnímal a či ich vôbec nejako vnímal, keď bolo jeho vedomie zatlačené tým démoním.
,,V poriadku." zašepkal síce, no Sora zahliadla, ako sa mu v očiach mihlo sklamanie. ,,Daj mi aspoň pár minút." zamumlal do pokožky jej krku, ku ktorému sa pritisol tvárou a následne ju opäť schoval vo svojom náručí.
Neprotestovala. Len v tichosti vyhľadala dlaňami jeho chrbát, za ktorým si čiastočne spojila prsty.
V tom okamihu jej tvrdo dochádzalo, že Michael prichádzal v plnej podobe čoraz menej. A ona tušila, prečo tomu tak bolo. Nebolo to totiž pre Aleka bezpečné a neustále prerušovaná kontrola spôsobila, že už nemal takú moc.
Zákon mágie bol prostý. On mal ovládnuť telo a nechať ľudskú časť zomrieť.
Takto bolo len otázkou času, kedy sa nebude môcť vrátiť vôbec. 

***

,,Dnes je tu akosi živšie, nemyslíš?" nadhodila chlapcovým smerom, akoby jej snáď mohol odpovedať.
V meste sa už na začiatku námestia hýril obrovský dav ľudí, ktorý Sora spozorovala už z ulice, po ktorej kráčali. Mal to byť ich posledný deň na tomto mieste, takže bolo celkom zaujímavé, že sa niečo dialo.
Ich ubytovanie bolo cez ulicu ďalej, no napokon odbočku prešvihla a priblížila sa k davu. Jej oči ihneď spozorovali vyvýšeninu, na ktorej stálo zopár ľudí. Podľa oblečenia súdiac, že lepšie postavení.
V ušiach jej zaznel nesympatický hlas jedného z nich, ktorí niečo prednášal. Až o čosi neskôr padli slová ako čarodejnice a čierna mágia.
Sora sa v duchu nad tým musela pousmiať, no prezerajúc si úplne vážne tváre všetkých okolo, ju to nútilo k ohláseniu predsa len mať istý rešpekt.
,,Urobíme všetko pre to,a by sa naše deti viac nestrácali," V tej chvíli stŕpla. ,,Ale zároveň vyzývame aj vás, drahí spoluobčania, aby ste mali oči na stopkách a všetko podozrivé nám ihneď hlásili." dodal muž, na čo sa davom rozniesla nervózna vrava.
Sora sa zahľadela bokom, kde zbadala, že si jedna žena tisla k tvári vreckovku a utierala uslzené oči. Vysoký chlap, postávajúci za ňou, mal ruku položenú na jej ramene v utešujúcom geste a tiež sa netváril zrovna veselo.
Prezerajúc si dav, zistila, že na tom aj ďalšie dve rodiny boli podobne, čo ju trochu znervóznilo. Bola tu totiž už pár dní a doteraz si nič nevšimla. Žiadnu zlú auru, žiadny zmätok a ani len napätie. Z toho usúdila, že to bolo zrejme doteraz tvrdo zamlčané. Možno šľachta nechcela budiť nepokoje a až teraz zistila, že je nutné o tom poriadne informovať.
Zomknúc pevne pery sa obrátila na Aleka, ktorý jej kroky na námestie nasledoval.
,,Poďme." vyriekla jeho smerom. Uchopiac ho za ruku, sa začala pretĺkať cez masu ľudí až k strážcom, kde sa im ihneď prihlásila a ponúkla im pomoc.

***

Prechádzala po ulici zahalenej nočným svetlom. Schválne vyčkala, kým Alek zaspí a až potom sa vykradla. 
Väčšina tajomných vecí sa zvykla diať po západe slnka. Mesiac ponúkal magickým bytostiam viac sily, než slnečné lúče a tak dúfala. že skôr či neskôr na niečo narazí. 
Po celú tú dobu pri tom myslela na to, že jej na celej záležitosti prišlo niečo podozrivé. Ona síce nemala až také vnímanie, takže bolo jednoduché prehliadnuť, že sa niečo deje, no s tým, že by si ničoho zvláštneho nevšimol Michael, sa už tak veľmi stotožniť nevedela. Bolo totiž jedno, či šlo o čarodejnicu, vílu alebo démona, pretože mimo ľudí mali všetky tieto stvorenia energiu, ktorá bola ich druhmi pomerne ľahko zaznamenaná. Neraz sa o tom presvedčila, keď spolu cestovali. Mnohokrát ju upozornil na prítomnosť niečoho energeticky vyššieho, ako samotného človeka, takže nerozumela tomu, že by si nič nevšimol. Na Michaela sa v tomto mohla spoľahnúť a preto to v nej vyvolávalo isté obavy z toho, že by sa tentokrát predsa len mohla stretnúť s niečím, čo by bolo nad jej sily. 
Pri tej myšlienke si hlasno povzdychla a pokrútila hlavou. Kde sa stratila tá večne nebojácna Sora
Kedy začala mať takéto pochmúrne myšlienky a rozmýšľať týmto spôsobom? 
Keď opustila starca, urobila to, pretože vedela, že na ňu čaká niečo viac ako len nudný, i keď bezpečný život na okraji lesa. Spravila to preto, že to tak chcela, no mohlo to byť kvôli tomu, že v tej dobe bola ešte tak mladá, že si toho veľa neuvedomovala a hnala ju len vlastná tvrdohlavosť.
Bola si istá tým, že prvé pochybnosti sa objavili s súvislosti s Damianom. S mužom, ktorý stál za toľkými ohavnými činmi a ktorý sa s ňou chvíľu pohrával. I po jeho smrti v nej stále driemalo zopár pocitov a ona začala mať prvé zábrany. Dokonale sa o jeho vplyve na jej myseľ presvedčila potom pri stretnutí s lákadlom, vďaka ktorému stretla tých dvoch. 
Alebo to možno bolo aj tým, že už nebola sama. Mala Aleka, o ktorého bolo nutné sa patrične postarať. Zároveň tu bola aj oná vec s Michaelom. 
Láska. Mohla sa zaľúbiť? A mohol jej náhly strach pri výpravách súvisieť s tým, že sa o seba bála? Že sa bála toho, že ak by zomrela, už nikdy by s ním neprehovorila? A nemala šancu zistiť, či je možné, že by...
Ona a on...  
Z myšlienok ju vytrhla až tichá vrava, ktorá k nej doliehala z druhej strany mestskej ulice. Pohľad jej padol na dvoch vysokých mužov v zbroji, pravdepodobne jedni z mnoha poverených, ktorý mali práve nočnú hliadku.
Akonáhle ju muži zbadali, ihneď sa v pozdravnom a úctivom geste hrdo vystreli. Ak bolo niečo dobré na tomto meste, boli to určite títo ľudia. Za tú dobu, ktorú tu s Alekom pobudla, sa nestretla ani len raz s niečím poburujúcim zo strany obyvateľov. Morálka a vychovanie tu bolo na pomerne slušnej úrovni, čo bolo vzhľadom na dobu a bežné správanie celkom vzácne. A jej sa to páčilo. Mala rada, keď sa nielen muži vedeli chovať a prejaviť rešpekt. Cítila sa tak lepšie ako žena. Omnoho lepšie, ako v tých pochybných krčmách, kde mnohokrát kvôli práci skončila a kde sa na ňu obvykle valili oplzlé poznámky a reči rad za radom. Síce si tým prechádzala často, no časť z jej ženskosti si jednoducho odmietala na to zvykať.
Veď prečo by aj mala? Znechutene pokrčila nosom a v tichosti pokračovala v chôdzi.

***

Robila už asi tretiu obchádzku. Terén si dopredu zmapovala a vystihla trasu, z ktorej mala pomerne blízko k všetkým dôležitým bodom, kde by sa mohlo očakávať niečo nezvyčajné.
Všimla si, že aj vojaci sa pohybovali. Dvakrát ešte narazila na tých samých, no potom boli vystriedaní. Jeden z nich, akonáhle ju zbadal, ihneď prešiel na druhú stranu k nej. Pozdravil ju a zdvorilo sa spýtal, či by jej mohol robiť spoločnosť a prechádzať mesto krížom-krážom spolu s ňou.
,,Nikdy by som si nedovolil vás nejakým spôsobom podceňovať." prehovoril po chvíľke chôdze, čím na seba strhol jej pozornosť. ,,Ale stále si myslím, že žena by sa takto v noci nemala túlať ulicami sama." dodal opatrne, akoby sa vážne bál, že by ju mohol uraziť. Jeho slová však mali na ňu trochu iný efekt. Kútiky jej úst sa jemne zvlnili do drobného úsmevu. Ten mladý muž bol už od pohľadu veľký džentlmen a ona čím ďalej, tým viac na sebe pozorovala, že jej tento typ správania celkom imponoval. Nebol v tom totiž zámer. Nič nekalé a nič vypočítavé. Zo zelených očí mladíka sršala úprimnosť a pocity, vďaka ktorým sa cítila dobre a nie tak neisto, ako to zvyklo byť pri Michaelovi. Toho slová síce tiež väčšinou zneli podobne, no jeho pohľad zakaždým prezrádzal, čo si naozaj myslel a ju to neraz privádzalo do rozpakov.
Avšak aj napriek tomu všetkému, napriek tomu, že si nahovárala, že ju takí muži odpudzovali, tak predsa len podľahla tomu zvláštnemu kúzlu a od istého momentu ho už nedokázala pustiť z hlavy. Michael jej skutočne počaroval. Svojím ochranárskym spôsobom dokázal v nej rozhýbať tie najintenzívnejšie pocity, ktoré vôbec človek dokázal mať a ona vďaka nemu zistila, aké jednoduché je mať niekoho rád. I démona, ktorý tak veľmi rád viedol s ňou tie jeho malé hry. Tušila však, že to nebola z jeho strany len plytká zábava. Domnievala sa, že je to jeho osobitý prístup, že je to prosto v ňom ako súčasť jeho charakteru. Zo začiatku ho preto nedokázala brať vážne, lenže momentálne bola situácia ich vzájomného vzťahu trochu zložitejšia.

***

Nič zvláštne sa v tú noc neudialo. Do svojej prenajatej izbičky sa vrátila krátko pred svitaním a uložila sa na spánok. Zobudila sa až niekedy pred obedom, po dopriatí si zopár hodín spánku. Po otvorení očí jej pohľad padol na Aleka, ktorý si vliezol k nej do postele. Stále to zvykol robiť, no tentokrát spala tak tuho, že si toho ani len nevšimla. Ruka, objímajúca jej pás a líce spokojne opreté o jej prsník navyše značili, že tak učinil možno na podnet niečoho úplne iného. 
Alebo skôr niekoho iného
Dnešný deň sa však necítila na to, aby ho od seba odstrčila, i keď to bolo divné. Netušila, ako veľmi mal na jeho telo vplyv Michael. Mohla len zhruba hádať a predstavovať si, ako moc z toho všetkého démon vnímal a cítil, keď práve nemal plnú kontrolu a bol len niekde tam v úzadí. Popravde, už len tá predstava ju tak trochu znepokojovala. Občas premýšľala nad tým, aké to asi pre Michaela muselo byť. 
Byť uväznený v cudzom tele.
Bez väčších nárokov na život a s veľmi neistou budúcnosťou. 

***

Soru striaslo pri pohľade na ešte stále sa trochu zmietajúce telo, zavesené na lane. Opäť stála pred tou samou, veľkou vyvýšenou plochou za zástupom ľudí, čo si prišli užiť toto nechutné divadlo a nepríjemne ju mrazilo. Mladou ženou prešlo ešte zopár silných kŕčov, kým boj o život vzdala úplne. 
Údajne našli vinníka. Slečna Emilia Barret bola odsúdená za používanie čiernej mágie a krátko po rozsudku a objavení potrebných dôkazov v jej rozsiahlej pivnici pod obrovským rodinným domom bola aj potrestaná. 
Sora by možno aj zakročila, no dorazila do mesta až po tom, čo jej spod nôh odňali sud, na ktorom stála. Trhnutie slučkou a pád však nebol dostatočne silný na to, aby obvinenej zlomilo väz a tak sa tá chudera dusila pravdepodobne ešte poriadne dlhú, mučivú dobu. 
Dnes si totiž povedala, že potĺkanie sa mestom k ničomu nevedie a tak sa zamerala na okolie. Celý deň prečesávala najbližšie lesy a lúky s domnienkou, že by sa možné zlo mohlo skrývať mimo jeho hlavného diania. Keď sa však vrátila, bola prekvapená. Nedalo by sa však povedať, že by sa z konania šľachty tešila. Práve naopak. Nepáčilo sa jej to
Neozvala sa však zatiaľ kvôli tomu, aký nález doma u slečny našli. Zároveň nebola vhodná doba. Námestie bolo plné obyvateľov, ktorých výrazy jasne svedčali o tom, že majú radosť z toho, že našli osobu, ktorá ich strach a zármutok zapríčinila. Zreteľne spozorovala nielen úľavu, ale aj isté zadosťučinenie. Iní boli pravdepodobne len zvedaví. V dobe, v akej sa žilo, bol prostý ľud často svedkom brutálnych spôsobov, akými sa podľa slov niektorých musel udržiavať pokoj a spravodlivosť. Nebolo to nič, čo by bolo neznáme. Nielen dospelí, ale často aj deti hľadeli na podobné súdy. Ľudia prosto boli raz takí. Keď sa už raz prstom na niekoho ukázalo, tak sa mu otočili chrbtom a riadili sa hlásením tých, o ktorých si mysleli, že sú neomylní. A to ju privádzalo k otázke, či skutočne Emilia Barret bola tou, ktorá za toto všetko naozaj mohla. Bola si totiž istá tým, že démon, čarodejnica a aj iné, magické stvorenie, by zaiste takouto smrťou len tak neodišli. Jedinou možnosťou ostávalo, že slečna bola skutočne človekom, ale zároveň tou, ktorá sa nechala zlákať temnou stranou. Sora sa s tým už párkrát stretla. Myseľ ľudí bola krehkou záležitosťou. 

***

,,Nedá mi to pokoj." posťažovala sa. Práve si balila veci, pretože sa chystali nasledujúci deň opustiť toto miesto a zasa sa o niečo posunúť. Zároveň prehovorila, pretože zbadala ten známy odlesk v Alekovej hnedej, ktorý hovoril o tom, že Michael bol plne prítomný. 
,,Niekedy sa niečo také stane." odvetil jej. ,,Možno ti len príde ťažké uveriť v to, čoho môže byť aj samotný človek schopný."
Sora sa po jeho slovách zamračila. Nesúhlasila s ním. Dobre vedela, že každá bytosť, pokiaľ to mala raz v sebe, dokázala konať ukrutnosti a človek nebol výnimkou. Nebola predsa naivná. To, čo jej tu však nehralo, nevedela popísať. Možno to bol iba jej inštinkt. Ten zvláštny zmysel, ktorý si mohla svojimi cestami a skúsenosťami vybudovať a ktorý teraz vytrvalo nahlodával to, o čom tak horlivo a tvrdo rozprával ten šľachtic, ktorý celý tento proces aktívne inicioval.
,,Keď ja neviem, Michael." povzdychla si. Z toho tuhého premýšľania ju až rozbolela hlava a nevedela sa sústrediť na nič iné, len na to všetko, čoho svedkom bola po celé tie dni, ktoré tu strávili. Zas a znova analyzovala každý, čo i len najmenší detail, ktorý videla, zažila, spravila...  Pokúšala sa v tom nájsť niečo, hocičo, čo by aspoň trochu uspokojilo jej myseľ a odohnalo tú kopu myšlienok. Hľadala a stále si opakovala všetky dôkazy, ktoré svedčali o vine mladej ženy. Dokonca sa ešte v ten deň, čerstvo po poprave vydala za rodinnými príslušníkmi odsúdenej a sama neskôr nahliadla do pivnice, kde sa údajne vykonávali činy, ktoré ju usvedčili. 
Nepáčil sa jej pocit, ktorý z toho miesta mala. Necítila nič. Len chlad a vlhko. O čom svedčali aj slová matky, ktoré tvrdili, že to miesto bolo dlhodobo zavreté a nepoužívané a preto si ničoho čudného v súvislosti s ním nevšimli a prehliadli to všetko, čo ich Emilia páchala.  
Obvykle, ak Sora prišla aj po nejakom čase na miesto, kde sa dialo niečo nadprirodzené, tak vnímala mágiou pozmenený priestor. Vždy to bolo aspoň jemné brnenie, šteklenie alebo len záchvev v prstoch a na pokožke, či pocit, akoby do vás , takmer nebadane, iba zľahka narážal vánok. 
V pivnici, ktorú ale navštívila, nič také nezaregistrovala, čo len dopomohlo k tomu, aby sa k tomu musela neustále vracať.
,,Mala by si si oddýchnuť." prehovoril k nej opäť. ,,Nezabudni, že zajtra vyrážame."
,,Nemyslím si, že len tak zaspím." zamrmlala, no predsa len sa usadila na kraj postele. Sledujúc Michaela, stojaceho oproti nej, si bola istá, že by na chvíľu dokázala zabudnúť.
Možno keby jej len...len trochu pomohol.
,,Ak sa tu aj deje niečo zvláštne,"znova preťal ticho a tým aj jej nie zrovna nevinnú myšlienku. ,,Bol by som rád, aby si toto miesto spoločne s Alekom naozaj v čo najkratšej dobe opustila. Nechcem si ani len predstaviť chvíľu, v ktorú by som ťa pre svoj stav nedokázal ochrániť." dodal smutne, na čo sa rovnaká emócia usadila aj v jej vnútri.
Chcela niečo povedať. Možno niečo prehnane pozitívne, možno niečo málo ironické, čo by trochu zmenilo tú ťaživú atmosféru, no skôr, než stihla čo i len otvoriť ústa, sa na ňu dívali už len obyčajné oči, patriace Alekovi.

***

Vykradla sa.
Opäť
Aj tak nemohla spať, ako si aj sama predpovedala. Trošku síce samú seba klamala, že ide len o malú prechádzku, že sa nadýcha čerstvého vzduchu, no aj tak dobre vedela, že jej výlet bude mať trochu iný charakter.
Opatrne teda zostúpila malé schodisko hostinca, v ktorom sa nachádzali. Len čo sa dostala na úzku chodbičku, vybrala sa smerom k zadným dverám, ktoré obvykle používala, aby tým nemusela rušiť hostí, ktorí prišli na toto miesto z iných dôvodov.
Len jemne ich odchýlila a vykĺzla von, aby dnu nevniklo veľa studeného vzduchu. Potom už len prešla malý dvor a bránku.
Po vkročení na ulicu ju však ihneď zaujala silueta, prešľapujúca z miesta na miesto. Podľa postavy súdila, že ide o ženu, stojacu na druhej strane cesty. Jej pohľad sa presunul z hostinca na ňu a akonáhle ju zbadala, náhlivo vykročila na jej smerom.
Sora sa narovnala a len čo v žene spoznala Miriu, sestru odsúdenej Emilie, tak sa jej na tvári objavil trochu udivený výraz.
,,Prepáčte, ja..." hlesla žena. Jej pekná tvár bola poznačená zármutkom. Modré oči boli jemne červené a opuchnuté. Smútok z nej sálal a tá pochmúrna nálada priam nepríjemne narážala aj do Sory, i keď jej Emilia nebola ničím.
,,Musela som sem prísť. Za vami. Nedokážem to tak len nechať!" vysúkala rozrušene a po lícach sa jej skotúľalo zopár sĺz, na čo Sorina dlaň spočinula na ženinom ramene.
,,O čom to hovoríte, Miria?" prehovorila tentokrát ona. Keď navštívila ich rodinný dom, ani sa len s ňou nerozprávala. Miria sa takmer ihneď zavrela do svojej izby a všetky informácie získala len cez rodičov.
,,Rodina mi nedovolila viac to rozoberať." šepla. ,,Vraj to nemám robiť ešte horším a rozvíriť tak ešte viac smútku v dome." na moment sa odmlčala.
,,Lenže ja verím, že to nebola ona! S Emiliou sme si boli tak veľmi blízke, že nie je možné, aby som si na nej niečo nevšimla, viete..." Miria sa rozhovorila. Tak veľmi a tak úprimne, že ju napokon Sora jemne odtiahla mimo cestu, aby tým neboli na očiach všetkým, ktorých by táto záležitosť ešte stále mohla zaujímať. 

***

Na Emiliunu obhajobu padlo toho mnoho. Miria do detailov opisovala sestru a všetko, čo s ňou súvislo. 
Sora trpezlivo počúvala, už len z úcty a rešpektu. Chápala tie pocity. Veľmi nápadne jej to pripomínalo ju samú a starca, ktorý ju vychoval a možno aj preto v nej čoraz viac narastali emócie, ktoré ju burcovali k tomu, aby niečo podnikla. Bol to však len planý, jednoduchý pocit jej ako ochrankyne a lovkyne, s ktorým netušila, akoby mala naložiť. Teda, až do chvíle, kým Miria neponúkla ako dôkaz ich dôvery niečo, čo Soru pomerne dosť zaujalo. 
Týkalo sa to totiž toho muža, Thomasa Reckvieho, ktorý tak rozhorčene predniesol jej rozsudok. 

***

Najskôr si chcela obzrieť jeho sídlo. Krčiac sa za kríkmi dokonca zvažovala prístupovú cestu a miesta, ktorými by sa mohla dostať dnu, no napokon ju zaujalo niečo iné. 
Keď sa k dverám priblížila obrovská postava akéhosi chlapa, ešte viac klesla k zemi, aby ju náhodou nezbadal. Po chvíľke sa tie dvere pred ním otvorili a na verandu vyšiel Thomas. Značne rozrušený z mužovej prítomnosti začal nervózne prešľapovať a niečo mu odvrkol, čo však nezachytila, pretože to bolo šeptom. Asi kvôli rodine, ktorú Thomas mal a ktorú nechcel zobudiť. 
Ten vysoký chlap mu na to niečo prikývol. Dokonca v akomsi podriadenom geste sklonil hlavu a otočil sa na odchod. Vtedy zahliadla kúsok z jeho profilu, čo vzbudilo v nej dojem, že je jej akýsi známy. 
Začala ho potajomky nasledovať, nevšimnúc si pri tom, že pri prechádzaní ulicami mesta vzbudila tiež v niekom zvedavosť. 

***

Nakoniec sa dostali až na okraj mesta. Sora ostala schovaná za posledným múrom, za ktorým už bola len drobná lúka a les. Akosi tak tušila, kam si to ten chlap mieril. V ten deň, keď sa tadeto porozhliadala, zistila, že je po blízku drevená, už takmer polorozpadnutá stajňa. Vtedy si ju aj obzrela, no keďže necítila nič zvláštne a dokonca spozorovala, ako ten chlap odtiaľ vychádza, tak usúdila, že tam možno prebýval. Už od pohľadu bol cudzincom. Jeho pleť bola tmavšia, než obyvateľov mesta a tak jej neprišlo zvláštne, že by na takomto mieste prespával a ráno sa možno vybral do mesta kvôli nejakej práci. Veľa ľudí, ktorí cestovali a sťahovali sa, končili takto, lenže po tej informácii, ktorá sa k nej túto noc dostala, začala tomu miestu pripisovať istý význam.
Totiž, Miria sa pri rozprávaní zmienila o pánovi Thomasovi ako o veľmi ambicióznom mužovi, ktorý však ešte pár rokov dozadu nemal takú moc a postavenie v tomto meste, akú mal teraz. Vraj mu chýbalo dobré meno. Jeho rodina nepatrila medzi špičku a aj keď si mohol spokojne žiť, tak to na postavenie šľachtica tej úrovne nestačilo. A on po tom pravdepodobne veľmi túžil a dlhú dobu sa všemožne pokúšal predrať do rady a vedenia mesta. Až o čosi neskôr sa mu pošťastilo v súvislosti s istou slečnou Helen, ktorá sa do neho bláznivo zaľúbila a aj cez jeho nižšie postavenie si u rodiny vyprosila sobáš. Ten automaticky zmenil pohľad spoločnosti na Thomasa Reckvieho a ten si napokon splnil svoj sen. Helenina rodina bola totiž veľmi silná a priam až tradičná súčasť tých najvyšších postov a pozícií, ktoré sa vôbec v meste nachádzali a ich slovo malo veľkú váhu. 
Na tom všetkom by však nebolo nič zvláštne. Mnohí sa berú z vypočítavosti, avšak čo svedčalo o tom, že by ten muž mohol mať prsty v odsúdení Emilie, bolo to malé tajomstvo, ktoré Thomas skrýval. Svoju ženu podľa slov Mirie podvádzal. Nešlo však len o nevinné, jednorázové užitie si. Thomas sa totiž pravidelne stretával s jednou ženou už pomerne dlhú dobu, ktorú podľa podozrenia poznal už dávno pred Helen, ktorá mu ponúkla cestu na vrchol a s ktorou sa napokon oženil. Miria tvrdila, že jej sestra, Emilia, bola svedkom jeho nevery, čo znamenalo, že by mohla, ak by chcela, pokojne zničiť celý jeho doteraz ťažko budovaný život. Rodina Helen je vraj veľmi hrdá a prísna v tomto smere, čiže tolerovať neveru a to ešte niekomu takému, kým bol Thomas, bolo neprístupné a urážlivé. Pri prevalení pravdy by to s najväčšou pravdepodobnosťou malo na neho veľmi ťažký dopad a Miria si myslí, že možno práve preto zatúžil po tom, aby sa jej sestry zbavil. 
Sore to prišlo trochu zložité. Jednoduchšie by bolo prosto zavraždiť Emiliu. Potom ju ale napadlo, že možno nebolo tak ľahké sa k mladej žene dostať a možno rátal s tým, že sa o toto tajomstvo s niekým podelila, čo by automaticky po jej smrti vzbudilo viac podozrenia jeho smerom. To však znamenalo, že by neskôr mohla mať problém aj samotná Miria. Obvykle, ak sa uznal za vinného z čarodejníctva jeden člen rodiny, tak neskôr trpeli aj ostatní. Možno to bol jeho plán. Nechať postupne zmiznúť všetkých, ktorí by o tom mohli niečo vedieť a v budúcnosti mu tým uškodiť. Zároveň by si vôbec neušpinil ruky, keďže by poprava bola vykonaná nielen na jeho podnet, ale na žiadosť celého obyvateľstva, ktoré tak šikovne zmanipuloval. Avšak... kde sú potom tie deti? Sora si bola sitá tým, že cesta k nim vedie po stopách toho cudzinca. Mohli ešte vôbec žiť? Ak bol Thomas kvôli udržaniu si postavenia schopný odsúdiť nevinnú ženu, tak zrejme nemal príliš veľké zábrany ublížiť aj deťom.  
Z jej premýšľaniu ju vytrhla až niečia prítomnosť. Sora sa prudko zvrtla a siahla na zbraň, no akonáhle nahliadla do zelených očí známeho strážcu, tak vrátila svoju dýku na miesto.
,,Čo tu robíte?" spýtala sa šeptom, i keď ich cudzinec už dávno nemohol počuť.
,,To by som sa mal skôr pýtať ja vás." poznamenal a v jeho hlase zaznel tak trošku karhavý tón.
,,Na to nemáte čas." zamumlala po krátkej dobe ticha. ,,Musím ísť." dodala. Nemohla dovoliť, aby jej niečo uniklo, keď cítila, že bola blízko. Chystala sa konečne vyjsť spoza múru, no zastavila ju jeho ruka.
,,O čo tu ide? Prečo...?" nestihol dopovedať, pretože ho prerušila.
,,Neskôr vám to vysvetlím, ale teraz vážne..."
,,Pôjdem s vami." tentoraz to bol on, kto jej rázne skočil do reči.

***

Kým sa dostali k tomu miestu, stihla mu v krátkosti vysvetliť, o čo šlo. A on ju pozorne počúval a na nič sa nepýtal, z čoho usudzovala, že mal možno tiež isté pochyby ohľadom viny Emilie. 
,,Toho muža, tuším sa volá Rhen, som sám párkrát videl v prítomnosti pána Reckvieho." odvetil jej tichým hlasom a jej neuniklo, že sa mu v tvári mihlo znechutenie miešané s istou zlosťou. Možnosť, že by za tým vážne mohol byť ten, ktorému v podstate slúžil s domnienkou, že koná dobro, ho zrejme dosť urážala a bral to osobnejšie, než by sa zdalo. 
,,Zistíme, ako to je." vyriekla Sora a tým sa rozhodla ukončiť túto konverzáciu. Tie deti by stále mohli byť nažive a možno sa ich práve teraz pokúša zbaviť, aby zahladil posledné stopy, takže nemali čas na váhanie. 
,,Poďme..." zamumlala a obaja spoločne vykročili. 
Všade navôkol bolo nepríjemné ticho a keď siahla na staré, doskami obité vráta, v duchu zvažovala, čo všetko ich tam vnútri mohlo čakať a akým potenciálnym súperom by pre nich Rhen mohol byť. Už len jeho samotná telesná stavba odrádzala od konfliktov s ním, no stále to bol človek a navyše, bol tu s ňou ešte niekto, kto tiež celkom slušne prevyšoval priemer mužov, ktorých obvykle stretávala. 
Opatrne zatlačila na oné dvere a v duchu sa modlila, aby staré drevo nezavŕzgalo. Nestalo sa, za čo bola vďačná a s rovnakým citom nazrela obozretne dnu. 
,,To..." hlesla. ,,Je to prázdne." zašomrala prekvapene a otvorila dokorán.
,,Kam sa podel?" spýtala sa skôr sama seba, než svojho spoločníka. 
Obaja vkročili dnu. Bol to pomerne malý priestor, na zemi bolo zväčša pohodené seno, zopár vecí, zavesených na doskách, hromada dlhých trámov, no po mužovi nebolo ani stopy. Hľadala niečo, od čoho by sa mohla nejako odraziť a vysvetliť, kde sa podel, no napokon tak za ňu urobil mladý strážca.
,,Pozrite tam!" ukázal prstom na tmavé miesto v zemitej podlahe. V tej tme by to sama možno aj prehliadla a keď podišli bližšie, zistili, že ide o akýsi vchod do podzemia. Žeby nejaký tunel
,,Možno je pod týmto miestom vybudovaný nejaký priestor. To by znamenalo, že možno..." stíchol a oboch ich napadlo to samé. Deti. Možno ich ešte stále ukrývali tam dole!
Dlhšie preto neváhali a opatrne zliezli po chabom rebríku dolu. Najskôr šiel on, za ním šla Sora. Tam dolu bola ešte väčšia tma, než hore. Iba v diaľke sa črtalo slabučké svetlo a preto obaja inštinktívne siahli na zbrane, pretože to hovorilo o tom, že Rhen bol niekde po blízku. 
Našlapujúc po vlhkej hline sa pomaličky priblížili. Prvý nazrel za roh strážca a Sora ho nasledovala. Rozšírili sa jej zreničky pri pohľade na malú celu, v ktorej boli dvaja väčší chlapci. Pri nich, ale už len v okovách, sedelo malé dievčatko, ktoré si tislo kolená k brade. 
Chystali sa znova pohnúť, no vtom sa z tieňa vynorila mohutná postava Rhena, ktorý akoby na nich čakal. Ihneď zaútočil, vďaka čomu sa strážca prudko strhol a nechtiac pri tasení svojho meča drgol do Sory tak silno, až jej vypadla zbraň z rúk. Tá v duchu zanadávala, dokonca sa ramenom udrela o stenu. To miesto bolo tak stiesnené, že poriadny boj ani len nepripadal do úvahy vzhľadom na telesné pomery tých dvoch. Nakoniec aj samotný meč skončil na zemi a tí dvaja sa do seba pustili holými rukami. 
,,Dopekla..." zahromžila. Zahliadla svoju dýku, no tí dvaja počas zápasenia po nej stúpali a tak sa jej nepodarilo k nej dostať. Preto sa vrhla k deťom. 
,,Nabok!" prikázala im, na čo z celej sily kopla do železnej konštrukcie, ktorá pod náporom jej sily trochu povolila. Zopakovala tak ešte niekoľkokrát, kým zámku nezlomila úplne. Ihneď natiahla ruky k vystrašeným deťom. 
,,Poďte! Pomôžem vám!" uchopila za zápästia oboch chlapcov a vytiahla ich von. Potom sa popasovala s reťazou, ktorú malo okolo nôh to dievčatko. Pevne ju chytila do oboch rúk a nohou sa zaprela do steny, v ktorej bola upevnená. V duchu sa znova modlila, aby nebola príliš na pevno. 
Z celej sily potiahla. A znova a znova, až kým nezakňučala od hnevu. Dlane ju od železa pálili, až boleli a reťaz nie a nie povoliť. Spozornela až na dupot, ktorý sa k nej blížil. Vydýchla si, keď sa spoza rohu vyrútil strážca a nie Rhen. Ten sa pohotovo zahnal znova so svojím mečom v rukách a reťaz preťal. 
,,Je mŕtvy?" vysúkala zo seba Sora, berúc dievčatko na ruky. Sotva to však vyriekla, niekto zo zadu znova do nich vrazil. Spadla spolu aj s dieťaťom na zem a očkom zahliadla, že Rhen skončil na strážcovi. 
,,Choďte! Tým smerom!" nariadila deťom, len čo sa znova postavila na nohy. Tie sa však ochromené strachom zdráhali a len trasúc sa postávali v kúte. 
,,Hneď!" zvýšila preto na nich hlas a sama postrčila dievčatko a vzápätí aj dvoch chlapcov. Len čo boli dostatočne ďaleko, vrhla sa k tým dvom. Zdrapla muža za kabát, vďaka čomu sa jej aj za pomoci mladého strážcu podarilo dostať z neho dolu. Využila toho, že zostal na kolenách a nedovolila sa mu postaviť. Stála za ním a pevne ho zvierala okolo krku, kým sa strážca stihol spamätať a dostal sa opäť ku svojej zbrani.
Rhen mal obrovskú silu, lenže mu Sora zatlačila vo svojom zovretí na hrdlo spôsobom, že mu tým nepomohla ani jeho telesná prevaha. Čepeľ strážcu zasiahla jeho bok, no pravdepodobne nie dostatočne, pretože sa ešte stále motal a neprestal tak ani po tom, čo bolestne zavzdychal. Práve naopak, akoby ho to nabudilo ešte viac a napokon sa mu podarilo zo seba Soru striasť. Strážca chcel zakročiť opäť, no Rhen ho silno kopol do hrude. Zranený potom na nič nečakal. Obrátil sa smerom k východu a rozbehol sa tak rýchlo, ako mu to len jeho zranenie dovolilo. 
Sora hlasno zahromžila, keď sa zasa pozviechala. Na to, že bol Rhen človek, bol vážne ťažkým orieškom. Jej zlosť však náhle pominula, keď si všimla toho, čo doteraz prehliadla. Strážca sa totiž nezbieral zo zeme tak, ako to urobila ona. Ostal ležať na zemi a ťažko dýchal. 
Rýchlo sa k nemu preto presunula a očami prebehla po jeho tele. Pevne zomkla ústa, keď zistila, že bol tiež zranený. Z jeho brucha sa valil prúd tmavočervenej krvi, ktorý sa priam výsmešne vynímal na brnení. 
,,Vydržte..." zašepkala a jemne ho podoprela. Automaticky siahla na spoj zadného a predného dielu brnenia, aby sa dostala k rane, no zastavil ju. Pri pohľade do jeho umierajúcej tváre ju striaslo rovnako tak, ako keď videla posledné záchvevy tela Emilie. Smrť u neho nebola tak dramatická, ako sa o tom zvykne hovoriť, no bola rovnako tak pochmúrna, ako každá iná. 
Jeho pohľad sa jednoducho zmenil a lesk v očiach vyhasol. Pocítila obrovskú ľútosť nad takto premarneným životom, ktorá však bola vzápätí znova nahradená hnevom. 
Nechajúc ho tam sa prudko postavila a rozbehla sa k východu. Pažami sa silno chytila rebríka a chystala sa po ňom vyjsť, keď v tom začula obrovský buchot a diera nad ňou sa niečím zaplnila. Rýchlo preto zdolala posledné dve priečky a dlaňou sa zaprela do hromady privaleného dreva, ktorým jej Rhen zatarasil cestu. Srdce sa jej pri tom šialene rozbúchalo a začala vnímať istú úzkosť z toho, ako sa všetko náhle vyvinulo. V jej hrdle sa vytvorila neprehltnuteľná guča a šlo ju od zlosti priam pretrhnúť, tak hrozne sa cítila. Znova preto hlasno zakňučala a mala chuť vykríknuť, dokonca párkrát päsťou udrela do dosiek a toho všetkého, čím východ zavalil.
Prestala, až keď začula praskanie rebríka pod svojimi čižmami, vďaka čomu jej došlo, že nemá dostatočnú oporu, aby vynaložila viac sily na to, aby sa odtiaľto dostala. 
Preboha, ja tu nemôžem ostať. Prebehlo jej mysľou a zmocnila sa jej panika.
Nie, nemôžem! Vylúčené! Znova sa zaprela pažami a len opatrne tlačila. Tentoraz však silu vynaložila na to, aby drevom posunula do strany. Ruky ju aj tentoraz pálili a priam cítila, ako sa jej do kože dostáva jedna trieska za druhou, no musela niečo urobiť. Chvíľku sa nič nedialo, ale potom napokon predsa len. Ucítila jemný pohyb dosiek a zaradovala sa. Krátko na to ale zachytila, že to nebolo ňou.
Dosky nad ňou sa odrazu pohli všetky. Sora inštinktívne dotiahla ruku a párkrát zažmurkala, keď boli náhle aj odhodené. Hľadiac do tmy však nič viac nevidela.
Vykríkla, keď ju niečo nad ňou uchopilo za ruku a prudko vytiahlo von. Chystala sa na ďalší boj, no v tom sa ocitla v tesnom objatí osoby, ktorá na ňu nahnevane gánila.
,,Zbláznila si sa?" precedil pomedzi zuby Michael. Z toho tónu a pohľadu, ktorý jej venoval, jej až naskočila husia koža. Na krátky okamih aj úplne zabudla, čo tu vlastne robila a že Rhen utiekol.

***

Nahneval sa na ňu. Po celú tú dobu, čo spolu kráčali von z lesa, sa na ňu ani len raz nepozrel. 
Deti našli kúsok od stajne. Krčili sa za obrovským kmeňom jedného zo stromov a keď ich zbadali, dali o sebe vedieť. Soru to potešilo, no čo ju trápilo, bolo to, že po Rhenovi nebolo ani len stopy. 
,,Michael..." oslovila ho opatrne, keď sa dostali na začiatok mesta. Deti sa motali pri jej nohách a kŕčovito ju zvierali za kabát a košeľu, akoby sa snáď báli, že by sa tá hrôza mohla opakovať. 
,,Michael!" jej hlas zaznel naliehavejšie. 
Mrzelo ju to.
Veľmi
Nikdy si nenechal ujsť príležitosť ju podpichovať, uškŕňať sa na ňu a dávať jej všemožné návrhy. To, že bol teraz takto podozrivo ticho a odmietal s ňou komunikovať, teda muselo vážne niečo znamenať. I keď sa hneval, obvykle aspoň nad jej konaním šomral a poučoval ju. Jedna z je častí sa preto vôbec bála to viac analyzovať, aby nedošla k určitému porozumeniu, o ktoré tá Sora, ktorá ho ľúbila, nestála. 
Tento prípad údajnej čarodejnice ju trochu rozptýlil od hlavného problému, s ktorým už dlhú dobu bojovala. Na moment zabudla. Potlačila to do úzadia, no práve v tejto chvíli sa to všetko vrátilo a ona znova prijala fakt, že na inom nezáležalo. Odrazu jej bolo ukradnuté, že Rhen zmizol. Odrazu nevedela byť smutná pre mladého strážcu alebo pre nevinnú Emiliu. Práve teraz tu bol totiž pre ňu len on, Michael. Démon, ktorý jej pomotal hlavu a budúcnosť. Nielen tá jeho. Tá ich.  
Otočil sa k nej, no ešte stále neprehovoril. Díval sa na ňu tak nešťastne, až jej z toho prišlo slabo. Výraz jeho tváre bol skrútený frustráciou a nespokojnosťou, ktorá ju vystrašila. 
,,Deje sa niečo?" vysúkala zo seba. Tá ťaživá atmosféra sa jej nepáčila. Mala pocit, akoby vzduch okolo zhustol a chlad nabral na intenzite. V kontraste s tým tu bolo horko, ktoré cítila a napätie, ktoré nepríjemne skrúcalo jej vnútro.
Niečo bolo zle
,,M-Michael!" zvolala na neho a odtrhnúc sa od detí vykročila náhlivo jeho smerom, no sotva stihla urobiť zopár krokov a bol preč.
Hľadiac na zmäteného Aleka sa upokojovala tým, že ju možno chcel Michael len vytrestať. S tou myšlienkou spolu s ním a aj s deťmi vkročila do mesta, i keď niekde v hĺbke vedela, že si tak trochu sama sebe klamala. Aby bola úprimná, tá predstava toho, že by si mohla svoje posledné stretnutie s ním takto vyplytvať, v nej vyvolala úzkosť. A v podstate každá predstava, ktorá viedla k tomu, že by mohol naozaj a natrvalo odísť, sa jej priečila tak veľmi, že sa jej chcelo kričať.
Dokonca sa jej v očiach zjavili slzy, ktoré však rýchlo potlačila.
Ešte stále majú čas. A ona niečo vymyslí. Michael sa vráti! Znova príde, ako vždy!
Musí. Kvôli nej. Kvôli nim! Ten démon si predsa nemôže len tak dovoliť opustiť ju po tom všetkom, čo v nej tak sebecky vyvolal! Nie, nemôže.
I keď...
I keď si tým nebola ani zďaleka tak istá a trápilo ju to aj po tom, čo sa samú seba snažila presvedčiť o tom, že to bude v poriadku.
Len dúfala... A preto sa zatla, aby aspoň dokončila, čo v tomto meste začala.

***

Ešte v tú noc vrátila deti rodinám a otvorene obvinila Thomasa Reckvieho. Udala aj toho cudzinca, Rhena. Ten bol krátko na to chytený, keď sa pokúšal ukradnúť koňa, aby opustil mesto. Pravdepodobne pochopil, že im to nevyšlo, zľakol sa a tak sa rozhodol zobrať nohy na ramená. 
Vo väzbe odmietol spolupracovať a nepovedal ani len jedno jediné slovo, čo Soru pobúrilo, no veliteľ, ktorý si to zobral na starosti ju ubezpečil, že skôr či neskôr prehovorí a že sa o to on osobne postará. 
Sora len prikývla. Vedela, že existuje neskutočne veľké množstvo spôsobov, ako zlomiť aj takého chlapa, akým bol Rhen. 
A veliteľ slovo dodržal. Neskoro ráno sa skutočne cudzinec priznal ku všetkému, čo s pánom Thomasom spáchali a že sa on sám na jeho príkaz vkradol vonkajším malým vchodom do pivnice rodinného domu Emilie, aby podstrčil dôkazy. 

***

Z väznice jej kroky smerovali rovno do hostinca. S Alekom v pätách priam padla únavou na posteľ a tvrdo zaspala. Bezsenný spánok bol pre ňu a jej myšlienky úľavou.  
Keď sa po pár hodinách zobudila, nechala Aleka v izbe. Predtým, než odišla, sa však veľmi dlho na neho dívala, akoby snáď hľadala čo i len najmenší dôkaz toho, že sa s súvislosti s Michaelom naozaj ničoho báť nemusela a jej nočné obavy sú neopodstatnené. Keď sa však dlhú dobu nič nedialo a on jej nedal žiadne znamenie, tak pocítila tú samú trpkosť a tupú bolesť v hrudi, ako v noci.
S rovnakými pocitmi, ktoré sa nezmierňovali, znova zavítala za veliteľom. Požiadala ho o jedného z mužov, ktorý by bol ochotný sa spolu s ňou vrátiť do lesa. Telo mladého strážcu totiž ešte stále ležalo tam dolu. Ten muž  si predsa zaslúžil poriadny pohreb a nielen nešťastný rozklad na dne tej diery.
Mrzelo ju, že tak neučinila ešte v danú noc, ale v tom chaose a zmätku sa k tomu nestihla vrátiť a zároveň netušila, či by ho sama dokázala odtiaľ vytiahnuť. 
V sprievode dvoch mladých vojakov o čosi neskôr napokon vkročila na to miesto opäť. Opatrne zliezla po rebríku a dostala sa do toho úzkeho priestoru. Jeden z mužov jej podal horiacu fakľu. Nečakajúc na nich, kým sa k nej pripoja, sa pomalým krokom vydala k rohu, kde nechala jeho telo. 
Prešla však len kúsok, aby zistila, že niečo nie je v poriadku. Krčiac čelom sa dostala až na koniec toho priestoru, aby skutočne zistila, že tam telo chýbalo. Ostala len krvavá šmuha, nasiahnutá hlinou. 
Porozhliadnuc sa okolo, chvíľku zapochybovala, či dobre vidí a či náhodou ešte nespí a neprisnilo sa jej to. Tá predstava tú však bola len pár sekúnd. Potom ju totiž premkla veľmi silná a intenzívna predtucha a jej vnútro sa zovrelo akousi zvláštnou emóciou. 
Medzitým k nej došli vojaci. Dívajúc sa na to samé miesto, ako ona, sa zatvárili trochu zmätene a ich pohľady sa presunuli zo zeme k nej. 
Sora ich však nevnímala. Ako horúcou vodou obarená sa len zvrtla na päte a vsunula horiacu fakľu jednému z nich do rúk. Následne chvejúc sa vykročila k východu, vnímajúc to jemné brnenie v bruškách prstoch a tlak, ktorý už párkrát zažila a ktorý svedčal len o jednom
Nereagujúc na zvedavé volanie tých dvoch, bleskurýchlo opustila stajňu a rozbehla sa do lesa po cestičke, ktorá viedla do mesta. 
Mohlo by to byť možné? Prebehlo jej mysľou. Mimovoľne zrýchlila tempo a čoskoro sa dostala na malú lúku, ktorá delila les od obydlí. Nezastavujúc sa šla ďalej, až kým nevbehla do jednej z prvých uličiek. Hnajúc sa vpred nevedela, kam ju nohy vedú. Obzerajúc sa pri tom splašene po okolí si všímala každú jednú tvár, ktorú minula a ktorá jej venovala trochu udivený výraz. Pravdepodobne práve teraz pôsobila čudne. Utekala mestom a rozpačito rozrušenými očami hľadela raz napravo, raz naľavo. 
Dostala sa až blízko námestia, kde aj aj tentokrát zhromažďoval dav. Po potvrdení potrebných dôkazov sa malo dnes verejne vyhlásiť, kto za zmiznutými deťmi skutočne stál a rada sa chystala zároveň aj ospravedlniť rodine Barretových, ktorých dcéra bola neprávom popravená. Každý z členov vedenia pri tom vedel, že to nebude jednoduché. Ráno im to dokonale videla v tvári. Boli nervózni. Dobre si uvedomovali, že slová nepomôžu a že celý tento incident zaiste naštrbí dôveru obyvateľov. Predsa len zomrel nevinný človek a oni sa tomu len prizerali v domnienke, že robia pre mesto správnu vec. Ani jeden z nich však nevynaložil námahu na to, aby sa to lepšie preverilo. Emilia bola v ten samý deň obvinená a rovno aj odsúdená. Udialo sa to tak rýchlo a celý proces bol tak uponáhľaný, že každý z nich si musel teraz priznať, akú obrovskú chybu urobili. Ostalo to na ich svedomí a to sa nikdy nezmení. Bude to tam. Po celý ich život.
Sora sa konečne zastavila. Podišla bližšie k mase ľudí. Nervózne behala pohľadom po všetkých, ktorých mala možnosť ako tak lepšie vidieť. Možno, možno že...
Jemne sa zachvela, keď ju niečie dve silné ruky zozadu pevne objali. Rázom sa chrbtom ocitla opretá o niečiu hruď a do nosa jej takmer okamžite udrela vôňa, ktorú si tak moc zamilovala.
Žeby skutočne?
Pocítila napätie niekde v podbrušku, keď sa niečie pery obtreli o jej ucho a horúci dych dotyčného pošteklil pokožku jej krku.
,,Som späť." hlesol hlboký hlas, ktorý rovnako tak poznala. ,,Tentoraz už natrvalo." dodal chrapľavo a utužil svoje objatie ešte viac.
Sora váhavo pootočila hlavou a prešla ňou ďalšia vlna dojemných pocitov, keď sa stretla s párom zelených očí. Očí, ktoré mohli byť rôzne, no ona aj tak vedela, že patrili len jednej a jedinej osobe.
Nechcel ju vytrestať. On skutočne odišiel, no z nejakého neznámeho dôvodu sa k nej vrátil, ako si to želala zakaždým, keď ju opúšťal.
,,Michael?" uniklo jej nesmelo spomedzi pier. Bolo totiž ľahké tomu nechcieť uveriť, i keď si to kvôli niečomu uvedomila už tam dolu pod stajňou.


.
.
.

Už mi ostáva len dodať jedno.
VŠETKO NAJLEPŠIE :*
...P.S. na vzťah Sory a Michaela sa mi nehorázne hodí táto pieseň- Odkaz a dosť som ju počúvala pri písaní v snahe sa aspoň trochu nabudiť na atmošku :D, ten text hovorí jasne, si myslím :]

***

2 komentáre:

  1. Mrzí ma, že som sa k písaniu komentára dostala až takto neskoro... celý deň som tŕpla a nevedela sa dočkať, kedy ti napíšem, aké pocity a myšlienky si vo mne týmto vyššie vyvolala. Paradoxom je, že teraz som úplne mimo, neviem, kde, čo začať, alebo čo povedať.
    Tak, skúsim teda začať tým, že príbeh to bol krásny. Krásne si vystihla hrdinkine (moje) pocity, vzťah k Michaelovi a Alekovi. Hoci to zápletka bola výborná, vôbec sa mi nepáčilo to, ako sa musel jeden z nich stratiť, aby ten druhý mohol prežiť... ale vôbec.
    Ono ma dosť bolelo už len na to myslieť, že ak Michael chcel, aby Alek mohol žiť, tak by tým pádom zanikol on sám. Keď si tak spätne spomeniem na to, že Michael mohol zomrieť už vtedy, keď ho dostalo to zvláštne žiarivé svetlo a zachránil sa vpádom do Alekovho tela, naozaj tu teda bolo niečo navyše a niekoho by to malo, podľa správnosti, vypudiť von. Ono to bol teda už vlastne prepych mať ho tu v tomto svete o niečo dlhšie ako mal byť. Som nesmierne rada, že ostal, ale... je mi strašne ľúto toho strážcu, ktorý kvôli tomu nemenovanému hajzlovi zomrel. To ma otrasne znechutilo a najradšej by som toho kreténa, ktorý ho zabil, zabila ja sama. Chuj jeden škaredý... Nebyť toho vojaka, tak by zrejme aj tie deti skántril. V mojom srdci má ten strážnik miesto ako jeden veľký hrdina - nielen, že zachránil tie deti a robil česť mužskému pohlaviu svojou galantnosťou a správaním, ešte mi aj naspäť priviedol Michaela.
    Ten chalan bol vzácny. Aspoň pre mňa. Nechcem tým povedať, že nejako presedlávam z Michaela na toho strážcu (ani neviem jeho meno), no on bol niekto, ku komu by som vzhliadala, keby som ho poznala. Je mi ho strašne ľúto. Vlastne som ho brala ako takého môjho mladšieho brata, ktorý ma chránil, a na ktorého som sa mohla vždy spoľahnúť.
    Pri Alekim mi cuklo kútikmi úst, keď si na začiatku spomenula to, ako to chodí. Keď sa usmievam ja, usmieva sa aj on, keď ho pohladím, tak to zase znamená, že je všetko v poriadku... to bolo strašne zlaté a príjemné. Troška mi na konci vadila jeho absencia, ale to by zas bolo málo Michaela a to by sme tiež nechceli, takže - koniec koncov, som spokojná. :D
    A teraz sa dostávame ku mojej láske... Bože, tá scéna na začiatku... to bolo úplne dokonalé. On bol dokonalý. Ako to ty dievča robíš? Ako si mohla vymyslieť tak dokonalého chlapa? :D Ja som normálne teraz v prdeli z toho celého. Som si napísala na papier body, ktoré na Michaelovi zbožňujem, ale kým by som ich rozpísala, tak by sme tu boli do rána a už tak je ten môj komentár dlhý na román.
    Uzavrieme to teda tak, že Michael je božský a je kapitola sama o seba.
    Spomínala som ti, že si omnoho lepšia ako Kristin Cashore? Nevadí, napíšem ti to znova, lebo sa nič na tom nezmenilo, dokonca si myslím, že si ešte väčšia pani spisovateľka akcie a dobrodružstva ako naposledy. :D Proste to, ako si všetko pekne krásne premyslela, popísala situácie, ľudí a vložila do toho to niečo, čo to robí tým, čo sa mi tak veľmi páči, je neskutočné.
    Takéto darčeky sú omnoho krajšie ako tie hmotné, čo človek zvyčajne dostáva od svojich priateľov a známych... mne to urobilo omnoho väčšiu radosť ako už spomínané veci. Je v tom proste niečo viac ako by som dokázala nájsť v novom kabáte, napríklad.
    Chcem ešte napísať, že si všetko, čo si do toho dala - času, nervov, no proste všetkého, nesmierne cením a som ti za to vďačná. Veľmi pekne ďakujem za takýto nádherný darček a ver, že si ma tým veľmi, ale veľmi potešila. :) Je to krásne a patrí ti jedno veľké ĎAKUJEM!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Som teraz brutálne pobúrená a som odhodlaná ti už nikdy v živote neveriť! Toto má byť podľa teba niečo, čo si písala v zhone a písala si to, čo ti LEN TAK napadlo, hej? Teraz by som ťa najradšej preplieskala! -.-
    Týmto príbehom si dokonca aj vo mne vyvolala kadejaké city voči Michaelovi aj Alekovi a k tomu mladému strážcovi. Popravde strašne som si všetkých obľúbila. V každom jednom sa našlo niečo, čo ma úplne, ale úplne očarilo. Takže je rozhodnuté, hárem budeš písať ty, hej? xD
    Čo sa príbehu ako celku týka. Bol krásny. Tie nežné časti boli také, že som sa rozplývala, ale nebolo to moc uslintané, čo ja príliš nemusím. Akčné časti boli skvelé a celé to vlastne bolo krásne napínavé. Fajnovo som sa do toho začítala. A náhodou myšlienky Sory boli naozaj skvelé, je predsa super, ak hlavná postava aj rozmýšľa nielen... eeee... len tak je.
    Takže krásny príbeh si napísala, od začiatku do konca napínavý a zároveň krásne nežný. A samozrejme ten koniec bol tiež úžasný, síce taký horkosladký, no aj tak skvelý. Sora predsa dostala Michaela :)
    Som z toho totálne unesená a zároveň som na teba nahnevaná -.- Takto ma oklamať, ty opica jedna!

    P. S.: Neváľaj si šunky a nevyhováraj sa, nezdá sa mi, že by ti to písanie nejako nešlo, tak nás nenaťahuj! :P

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)