streda, 12. júla 2017

I wanna reach you - kapitola č.22

***


***


~Takto to vnímame~

***

Rovnako tak, ako Megumi upratala Hanamiyu, sa upratal aj ten incident medzi ňou a Aominem. Ani jeden sa k tomu viac nevracal a ako sa zdalo, tak to ani len náznakom nenarušilo nič, čo sa tí dvaja pokúšali pomaličky budovať. Takže sa opäť vrátili k tomu svojmu spôsobu komunikácie a zbližovania, z ktorého mal najmä on niekedy zmiešané pocity. Popravde, predtým bol síce zamilovaný, no s danou osobou nebol, takže to bolo pre neho trošku nové. Aj napriek tomu, že sa radil skôr medzi osoby, ktoré si s ničím príliš hlavu nelámali, tak predsa len si dával na určitých veciach záležať. Navyše, v ten deň konfliktu zistil, že Megumi skoro vôbec nepoznal. Áno, poznal jej gestá, jej spôsob vyjadrovania, vedel, čo mala asi tak rada a čo nie. Všetko to ale boli veci, ktoré ju charakterizovali a o tom ostatnom, napríklad o jej detstve, časoch na nižšej strednej a o jej kamarátoch, prípadne o ľuďoch, s ktorými zvykla tráviť čas, netušil nič. A keďže sa mali dnes stretnúť, tak sa chcel v rozhovore dopracovať aj k týmto témam. Megumi sama od seba toho nikdy moc nenahovorila, no on už dávno vedel, že to nebolo tým, že by bola hanblivá alebo tak podobne, ale že jednoducho bola taká, čiže ak sa chcel niečo dozvedieť, musel sa na to priamo spýtať. Avšak ešte predtým, než definitívne opustí halu, v ktorej doteraz mali tréning a stretne sa s ňou vonku, musí vyriešiť niečo, čo mu úplne pošramotilo náladu.
,,Ako to myslíš, že odstavili vodu?" spýtal sa šomravo Satsuki, ktorá spolu s ním postávala pred dverami šatne. Práve mu oznámila, že nejaké z potrubí v škole prasklo a tak kvôli oprave dočasne, vraj na pár hodín pre opravu, vyradili celý areál.
,,Myslím to tak, že z toho kohútika a ani zo sprchy nedostaneš ani len jednu, jedinú kvapku." odvetila mu, tiež značne znechutená touto nečakanou situáciou.
,,Som celý spotený a Megumi ma už istotne čaká tam vonku. Máme ísť do kina, tak čo mám teraz akože robiť?" vyhŕkol na ňu podráždene. Mali to tak naplánované, že keď vyrazia hneď po jeho vyučovaní a tréningu, že to akurát tak stihnú. Schválne chceli poobedňajšie premietanie, na ktorom nebude polovica mesta a ku ktorého lístkom sa hravo dostanú bez toho, aby trčali v rade celú večnosť.  
,,Tak to ma mrzí, ale ja za to nemôžem." odsekla mu ružovovláska, niečo si listujúc v papieroch, ktoré mala v ruke. ,,A mimochodom, stále nechápem, ako ste sa zrovna vy dvaja dali dokopy." poznamenala akoby len tak, keď sa odtrhla pohľadom od svojho zápisníka.
,,Ja to tiež nechápem." ozval sa Wakamatsu podobným tónom, keď okolo nich prešiel a vošiel do šatne.
,,Rozhodne to bolo nečakané." dodal a aj keď to zrejme chcel povedať o čosi tichšie, tak sa to predsa len dostalo do Aomineho uší, ktorý sa nad tým mierne zarazil.
,,Tak hovorí sa, že láske a sympatiám nerozkážeš, no v tomto prípade to zaskočilo asi nás všetkých, že zrovna niekto tak super ako Megumi a on..." začul ďalšieho so svojich spoluhráčov a v tom okamihu mu navrela žilka na čele.
,,Hej!" zaručal na nich, krčiac pri tom nesúhlasne nosom. Na chvíľku pri tom úplne zabudol na svoj hlavný, momentálny problém a ako rozzúrený býk tiež napochodoval do šatne.

***

,,Bože..." povzdychol si potichu, keď ju zazrel, ako stojí pri bráne. Už z diaľky mohol usúdiť, že aj dnes bude vyzerať nádherne, kým on...
Upotený chmuľo. Prebehlo mu mysľou. Čo by len dal za to, aby sa aspoň trošku mohol opláchnuť! Hoc aj v ľadovej vode
,,Došľaka... musím smrdieť ako cap..." zamumlal si popod nos a pomalými, veľmi neistými krokmi sa k nej opatrne priblížil. Pozdravil ju, na čo sa ona jemne usmiala a takmer okamžite k nemu podišla. Nepríjemne stuhol, keď sa za ním natiahla, aby mu mohla dať pusu na privítanie. Úplne tŕpol tých pár sekúnd, počas ktorých sa jej pery jemne dotkli tých jeho.V tom okamihu sa cítil, akoby snáď mal mor. Jeho ego, ktoré normálne inokedy siahalo do výšin nebeských teraz len kričalo niečo z zmysle "nenadýchni sa moc" a nakoniec to bol on sám, kto poodstúpil i napriek tomu, že na tvári Megumi sa nezjavilo nič, čo by svedčalo o tom, že by jej niečo vadilo. 
,,Prepáč..." siahol si dlaňou trošku rozpačito na zátylok. ,,V škole nám nečakane odstavili vodu a keďže sme dnes mali tréning, tak teraz vyzerám tak, ako vyzerám." vysvetlil jej rezignovane a bez okolkov. 
,,Už to asi nestíhame ku mne domov, aby som sa osprchoval, tak dúfam, že ti to takto nebude moc prekážať." vyriekol opatrne. Pri pohľade na Megumi zistil, že jej výraz je dostatočne chápavý a napokon sa aj vyjadrila, že za ňu je to úplne v poriadku. Pohli sa teda z miesta, no sotva prešli pár metrov a Aomine si od nej začal udržiavať odstup. Dokonca aj jej ruku neohrabane pustil len čo sa ho dotkla, na čo sa Megumi na čele objavila malá vráska.
,,Prepáč, ja len nechcem..." pokúsil sa jej čo najviac priblížiť svoj momentálny vnútorný stav. Hanbil sa. Strašne moc. A v duchu preklínal to sprosté potrubie, ktoré si vybralo pre svoje prasknutie tú najmenej vhodnú dobu. 
,,Necítim z teba nič, čo by mi prekážalo a vlastne ani nikdy predtým sa nestalo, že by mi niečo na tebe nevoňalo." prehovorila s toľkou prirodzenosťou a otvorenosťou, až ho tým uviedla do menších rozpakov. 
,,Ak sa však aj napriek tomu cítiš zle, tak sa vážne môžeme staviť u teba a potom skúsiť to neskoršie premietanie. Ak ide o mňa, tak mne to problém nerobí." poznamenala krátko na to a on v tom okamihu nemohol inak, ako vďačne prikývnuť.

***

Len čo ju však priviedol k nim domov a spoločne prekročili prah jeho izby, tak zistil, že to tiež nebola práve najšťastnejšia voľba. Bolo to už totiž vážne dávno, kedy naposledy bola jeho izba dôkladne uprataná, takže napokon usúdil, že ju mohol nechať skôr čakať v obývačke. Teraz už ale bolo neskoro a tak len dúfal, že tým svojim kutroviskom Megumi neznechutí. V podstate, keď si to tak zobral, bola tu po prvýkrát. Nie preto, že by ju k sebe nechcel pozvať, ale doteraz akosi na to nebola vhodná príležitosť a zakaždým skôr skončili u nej alebo kým bolo dobré počasie, tak boli niekde vonku.
,,Tak..." ozval sa. ,,Cíť sa tu ako doma. Prinesiem ti niečo na pitie alebo tak?"navrhol jej, no ona nesúhlasne pokrútila hlavou. Aomine sa napokon trošku váhajúc pobral teda do tej sprchy, nechávajúc ju samú. Rýchlosťou blesku sa vyzliekol a vliezol si do sprchovacieho kúta, kde na seba okamžite pustil vodu. Dal na seba asi tonu šampónu, rozhodnutý pri tom svoju hygienu zvládnuť v rekordnom čase, aby na neho nemusela dlho čakať. Už aj tak sa im plánik skomplikoval.

***

Megumi sa na rozdiel od neho ani len nepozastavovala nad neporiadkom, ktorým bola momentálne obklopená. Usadená na jeho posteli si to miesto začala pomaličky obzerať. Mal tu veľký písací stôl, ktorý však skôr, ako na učenie, slúžil ako druhá skriňa, stolička, potom skriňa samotná... police plné ocenení, časopisov a máng. Jednoducho izba ako každá iná, i keď povedala by, že už nie tak úplne detská. Posteľ, na ktorej práve sedela, bola väčšia než tá klasická pre jedného a ani tu nenašla nič, čo by sa spájalo s jeho detstvom. V podstate na tom boli podobne. Sama nemala u seba ani jedného jediného plyšáka, no to bol skôr zvyk, ktorý si musela osvojiť kvôli astme a pridruženej alergii, keďže prakticky každý astmatik je aj alergikom. V malých zvieratkách sa totiž rád hromadil prach a aj iné veci, takže svoje hračky mávala v inej miestnosti, než v tej, v ktorej spávala. A celkovo skôr preferovala knihy, čiže po ustálení jej zdravotného stavu si skôr potrpela na tom, aby v izbe mohla mať tie a plyšové zvieratká bez zaváhania nechala jej mamu podarovať tým, ktorých naozaj potešili.
Pohľad jej padol na to množstvo sošiek. Basketbal bol niečo, čo ona sotva vedela posúdiť, no už len pohľad na to množstvo drobných pokladov svedčal o tom, že Aomine bol v tom vážne dobrý. Ona taký zápal pre niečo nikdy nemala. Áno, venovala sa joge a občas sama dokázala byť pri cvičení na jej pomery celkom húževnatá, ale aj tak sa len horko-ťažko mohla s ním porovnávať. 
Na perách sa jej krátko po tej poslednej myšlienke objavil malý úsmev. Deň za dňom šiel tak rýchlo a mala ich tak nabité, že nestihla ešte dôkladne a plne prísť k uvedomeniu, že sa vlastne dali dokopy. Celé sa to zomlelo tak rýchlo. Vtedy v tom kníhkupectve, po ceste domov a aj potom, keď chalanom a Satsuki predcvičovala. Hneď na to sa začali intenzívne stretávať, akoby snáď už boli spolu mesiace a nielen chabé týždne. Zvyklo sa hovoriť, že niektoré páry mali dojem, že už aj po pár dňoch akoby sa hádam poznali omnoho dlhšie, no ona si také vyjadrenie dovoliť nemohla. Usúdila, že to bolo vážne na rýchlo, no po veľmi stručnom analyzovaní vedela predsa len povedať, že určitý kúsok z nej to tak chcel. Nech ich prvé spoločné chvíle vyzerali hocijako, tak aj tak si hneď v začiatkoch priznala, že Aomine bol presne tým typom, ktorý v nej dokázal vzbudiť sympatie. Najskôr len veľmi povrchné. Vypadal dobre, športoval a zrejme sa aj o seba staral... mal to niečo také mužsky jednoduché, i na mladý vek a najmä, to niečo, čo už ich generácia postrádala pomerne často. Áno, mal svoje vrtochy. To zistila tiež priskoro, ak nie rovno na prvom stretnutí a ich zoznámení ešte v spoločnosti Umeko. Doteraz si jasne spomína na jeho mierne otrávený, ba až odutý výraz, ktorý jej venoval a ktorý bol tak moc v kontraste s tým, ako sa zasa pozeral na jej sesternicu. Vtedy jej to však bolo ukradnuté. A dlho tomu nebolo inak, no potom akosi tak prišiel istý zlom. Sama nevedela prísť na to, kedy k tomu došlo, no dorazu to bolo tu a mohla si vybrať. A ona sa rozhodla v tej chvíli, keď sa sama k nemu natiahla namiesto toho, aby sa len s tichým rozlúčením pobrala domov.
S tým samým úsmevom mimovoľne klesla pohľadom nižšie, až narazila na tých zopár časopisov hodených na zemi vedľa postele, ktoré predtým obišla. Natiahla sa za jedným z nich, ktorý bol otvorený, no položený obsahom smerom dolu.
Párkrát jemne zažmurkala, keď zistila, že na stranách bola ona a ešte nejaké dievčatá. Boli to fotky z toho ich fotenia s Kisem. Ten jej vtedy spomínal, že to vyjde v nejakom magazíne, no ona tomu až toľko pozornosti napokon nevenovala. 
Zatvorila časopis a zahľadela sa na dátum vydania. Bolo to augustové číslo a ako sa tak zdalo, bola to ďalšia z vecí, ktorú úplne prehliadla. V tomto momente sa však nad tým ani tak nezamýšľala, skôr vnímala ten fakt, že tu ten časopis takto položený vôbec našla. 
Vrátila ho do pôvodnej pozície a opäť sa narovnala. Krátko na to počula kroky, pomaly sa približujúce a pár sekúnd na to sa Aomineho postava objavila na prahu dverí. 
,,Hotovo..."prehovoril k nej. Z jeho výrazu usúdila, že sa mu časť jeho sebavedomia opäť vrátila, i keď miestami stále budil dojem zbytočného ošívania. Taktiež jej neušiel ten jeho krátky pohľad na zem, presnejšie na tú samú hromadu časopisov, ktoré chvíľku dozadu skúmala aj ona. 
,,Prepáč za ten neporiadok." Priam pohotovo vyštartoval k nej, zohol sa po ne a zasunul ich medzi obrovskú kopu ostatných na polici, v bezpečnej vzdialenosti od nej. Nuž, táto izba potrebovala omnoho viac, než len pozbieranie rozhádzaných vecí po zemi, no ten konkrétny jeden časopis bol odrazu jeho prioritou. Nehovoriac o tom, že sa s jeho zbierkou úplne pozabudol a ani ho len nenapadlo ich uložiť ešte predtým, než odišiel do sprchy. I keď pravdou bolo, že mal v nich záľubu čoraz menej a siahal po nich už len vážne zriedkavo. Respektíve v poslednej dobe siahal len po tom jednom, v ktorom bola ona. A nie, nebolo to za účelom primitívneho slintania, len...   
,,Mám sa pozrieť na čas toho ďalšieho premietania?" prerušila tok jeho myšlienok a siahla po telefóne. Aomine si k nej s mierne omeškaným prikývnutím sadol a sám sa zadíval na displej. Pozoroval jej štíhle prsty s nalakovanými nechtami, ako jemne ťukajú do obrazovky so stránkou miestneho kina. Naklonený k jej ramenu sa do postele zaprel jednou pažou a pomaličky, nevtieravo mu do nosa začala udierať jej vôňa. Informácie o premietaní mu prestali uberať z pozornosti a tá sa teraz plne sústredila len a iba na Megumi vedľa neho. 
,,O pól siedmej..." vyriekla. ,,Ešte sa pozriem na obsadenosť, tieto neskoršie termíny bývajú často rezervované dopredu." oznámila mu a vzhliadla k nemu.
Sotva badateľne ňou trhlo, keď si uvedomila, ako moc blízko jej bol. Ich tváre boli od seba vzdialené len naozaj málo a dívajúc sa do jeho tmavých očí usúdila, že ju pravdepodobne nepočúval. 
Aomine mimovoľne prešiel voľnou pažou cez jej telo a obkrúžil ňou jej pás. Nosom sa jemne obtrel a ten jej a keď sa konečne chystal pritisnúť svoje ústa k tým jej, tak si uvedomil, že celá táto situácia by na ňu mohla pôsobiť nie príliš dobre. Jednak boli sami v dome, sami v jeho izbe a to celé na jeho podnet. Pri myšlienke na to, že by si to Megumi mohla celé zle vysvetliť a brať to ako jeho cielený plán, sa mierne zháčil a aj keď dosť neochotne, tak predsa len potlačil túžbu. Opatrne sa preto nadvihol a svoje pery nechal klesnúť len k jej čelu. S obrovskou nevôľou sa chystal od nej odtiahnuť, keď v tom ucítil na svojej tvári obe jej dlane. Na jeho prekvapenie Megumine prsty nie zrovna citlivo vkĺzli do jeho vlasov a krátko na to jej ústa poláskali tie jeho. S počiatočným, pomerne hrubým tlakom sa vpila do jeho pier, nepúšťajúc ho zo svojho zovretia. Aomineho na ten podnet opäť zachvátilo chcenie, ktorého sa pokúšal ešte pár sekúnd dozadu zbaviť. Jeho paže tentoraz zovreli jej driek tuhšie a opatrne si ju prisunul k sebe. Sám sa ponoriac do bozku bol tentoraz on ten, kto nenápadne začal strácať kontrolu nad svojou silou. 
Megumi ho jednou rukou objala okolo krku a druhou skĺzla k jeho ramenu. Cítila to drobné napätie, ktoré v nej plynulo narastalo, ten sladučký, bláznivý ošiaľ, ktorý už pri ňom zažila a ktorý ju naposledy nútil k menším rozpakom. Cítila sa pri ňom dobre. Veľmi dobre. Bolo to zatiaľ slabé, no postačujúce, aby to jej mladučkú myseľ zasiahlo na tom správnom mieste. A s týmto rovnako dobrým, novým pocitom prerušila ich bozk a objala ho aj druhou pažou. Pritisla sa k nemu celým telom. Bradou spočinula na jeho pleci a lícom sa oprela o horúcu pokožku jeho krku.
Aomine na chvíľu ustrnul, no nedalo sa povedať, že by sa mu toto jednoduché privinutie nepáčilo. Dlaňami sa presunul k jej útlym ramenám a sám si tvár priložil k jej hlave. Jej mäkké vlasy ho na pokožke príjemne pošteklili a na kratučký moment vnímal len to teplo, ktoré z nej sálalo.
Toľko sa toho zmenilo. A to behom tak kratučkej doby. Bolo to ale asi prirodzené, že to malo zrovna takýto priebeh a bolo to nepochybne ňou, že sa vrátil nielen do stavu, kedy bol opäť vo svojej koži, no najmä do stavu, ktorý mu bol tie dva mesiace dozadu tak veľmi vzdialený. 

.
.
.

Ahojte,
tak dopracovala som sa k ďalšej kapitole a dúfam, že sa Vám páčila. Bola taká jednoduchšia, ale jednoduchý je asi aj ten celý príbeh :] ... ďakujem za Vašu super podporu :*, komentáre a zakliknutia v prečítaní. Dosť to pre mňa, narcistickú dušu, znamená a vždy sa tomu neskutočne moc poteším :]

***


3 komentáre:

  1. Som rada, že sa ti takto skvelo darí v písaní. :) Veľmi sa mi to páčilo, aj keď ja zvrhlík by som im dopriala viac, než len bozk, ale to nechajme bokom.
    Nič tomu nechýbalo a nechýba mi tam ani nejaký extra vážny problém. Páči sa mi, ako opisuješ tie reálnejšie typickejšie problémy alebo komplikácie, ktoré sa vyskytujú vo vzťahoch a aj to, ako sa to pekne rozuzlí a je to opäť v poriadku.
    Teším sa na pokračovanie. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Jooj, ten začiatok ma neskutočne pobavil, čo som potrebovala ako kyslík snáď, hlavne po tak ohromnom dni ako bol ten dnešný.
    Takže ako vravím, začiatok ma príjemne pobavil, popravde viem veľmi dobre , ako sa Daiki cítil, zažívam to skoro každý deň a... fuj, zo samej seba mi je zle, takže jeho situácia mi je v podstate blízka, ale i tak jeho reakcie boli fajnové, hlavne keď sa do toho celého vložili i jeho spoluhráči a pekne okomentovali ich vzťah. Tá záverečná pasáž zas bola taká sladká, že som priam dostala chuť písať o mladej, nevinnej láske xD
    Pekná a podarená kapitolka, som rada, že sa ti takto skvele darí v písaní, len tak ďalej :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Toto bola fakt krásna kapitola. A musím sa ti s niečim priznať. Petrika, naozaj ma tá posledná scéna rozplakala. Fakt. Už som to nezvládla a rozrevala sa, seriózne, ako malé decko. Ale to, prosím ťa, vôbec neber v zlom! Práve naopak, bolo to tak nádherné a mne niečo takéto tak strašne moc chýba (veď vieš :(), až ma to rozrevalo. Ale bolo naozaj moc príjemné o tom čítať a ešte keď to bolo takto krásne citlivo a z hľadiska opisov dokonalo podané ♥ Proste, cítiť to prepojenie medzi nimi dvoma. Naozaj sa medzi nimi toho veľa zmenilo a ja som tak rada, že sa vďaka nej Aomine "uzdravil". Asi naozaj čakal len na ňu :) som zvedavá, že ako by to pokračovalo ďalej, či by to zašlo aj niekam trošku ďalej, ale asi to bolo lepšie takto, ako to zakončili :) proste perfekné... Prepáč, že som nekomentovala skôr, ale v tomto hektickom a predsa zastavenom období som si hľadala čas na to, kedy si budem môcť niečo takto krásne vychutnať v pohodlí a v úplnom pokoji. Inak, máš pravdu, treba čítať takéto veci. Nesmiem kŕmiť len svoje telo, ale aj svoju dušu, lebo tú už dlho, predlho moc zanedbávam a vďaka tebe jej je teraz o niečo málinko lepšie.

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)