sobota, 8. júla 2017

I wanna reach you - kapitola č. 21

***


***


~Iná~

***

,,Nejaký problém, Hanamiya?" spýtal Aomine, len čo k nim pristúpil. Tmavovlasý mladík k nemu na krátky moment vzhliadol, no vzápätí sa očami vrátil opäť k Megumi. Tá sa na rozdiel od neho na Daikiho podnet ani len nepohla a aj naďalej bola svojim pohľadom zavŕtaná do jeho tváre.
,,Len malé nedorozumenie." prehovoril svojim lenivým hlasom.
,,Tak by som to nenazvala." oponovala mu Megumi okamžite, na čo Sakuraiom, stále stojacim za ňou, až tak trhlo. Aomine zasa ani len vonkoncom netušil, ako mohlo u tých dvoch dôjsť k takejto situačnej zrážke. V podstate ani len netušil, čo sa to tu práve dialo a ako sa tak zdalo, ani jeden z nich sa moc k vysvetleniu nemal. Teda, až do chvíle, kým Hanamiya nezamľaskal jazykom.
,,Nemyslím si, že by bolo potrebné to viac rozpitvávať." pousmial sa a strčil si ruky do vreciek od nohavíc. Potom sa jeho úsmev ešte viac prehĺbil, zrejme v snahe dať vedieť všetkým okolo, ktorých pozornosť upútali, že sa nič vážne nedeje.
,,Stalo sa. Ja som sa ospravedlnil a bolo by pekné, keby že tak učiníš aj ty, no nebudem na tom trvať." na oko ľahostajne mykol plecami a kútiky jeho úst za opäť zdvihli. Hrane úprimným pohľadom prešiel po hlavných zúčastnených a chystal sa odkráčať, keď v tom Megumi prehovorila zas.
,,Vedenie turnaja by iste nepotešilo takéto správanie." uniklo jej spomedzi pier, na čo sa mladík pobavene uchechtnul.
,,Meg..." chystal sa opäť zasiahnuť Aomine, ktoré sa to vôbec nepáčilo. Nielenže nebol v obraze, ale ani to, ako sa práve teraz ona správala, sa mu príliš nepozdávalo. Z nejakého neznámeho dôvodu mal z toho veľmi nepríjemný pocit a aj keď by za iných okolností nemal vôbec problém s tým hráčom sám urobiť poriadky, nech už išlo o čokoľvek, tak akosi tak vedel, že nebola ani len vhodná situácia a ani len podmienky na to, aby tak urobil. Nehovoriac už vôbec o tom, že z Megumi šlo momentálne niečo, čo sa vôbec nepodobalo na jej obvyklú auru, ktorú okolo seba bežne šírila.
,,Máš dojem, že žartujem?" prerušila ľadovo jeho plán skôr, než mohol niečo spraviť. V tom momente, dívajúc sa na jej tvár, mal dokonca dojem, že jej črty nabrali úplne inú úroveň tvrdosti.
Čím ju mohol dostať do takéhoto stavu? Prebehlo mu mysľou a zrakom spočinul na svojom spolužiakovi, ktorému to tiež bolo už od pohľadu nepríjemné.
Hanamiya sa znova uchetnul. Tentokrát to však znelo odlišne a najmä, menej sebavedomo.
,,Vyhrážaš sa mi?" Jeho výraz sa taktiež trošku zmenil, ale stále nie dostatočne na to, aby sa aspoň nepokúšal o svojom vnútornom chvení sa od zlosti klamať.
,,Ale prosím ťa, veď sa zasa tak veľa nestalo, aby sme si tu museli takto vytvárať problémy." poznamenal hneď na to, rozhodiac pri tom rukami.
V tom okamihu sa Megumi jeden z kútikom úst zdvihol v malom úsmeve. O nejakom chápavom geste sa však hovoriť nedalo. V jej tvári sa opäť miešalo niečo, čo u nej Aomine za tie mesiace ešte nevidel. A popravde, ani ten, ktorý teraz stál oproti nej, sa podľa všetkého necítil pravdepodobne až tak isto. Určite ho svojim postojom prekvapila. A nielen jeho. Momentálne z nej sálalo až čosi hrozivé a Aomine takpovediac príliš netušil, ako by s tým mal naložiť.
,,Megumi..." Tentokrát ju teda pevne uchopil za rameno a prinútil ju, aby sa na neho pozrela. Jej výraz sa pri pohľade na neho ihneď zmenil na jeden z tých neutrálnych, ktoré mu boli známe a tak sa ihneď chopil svojej šance na to, aby to tu mohli spoločne nejako rozumne ukončiť.
,,Poďme domov." vyslovil svoje tiché želanie. Sám si už dobre uvedomil, že sa na ne díval nejeden pár očí a že ak by to pokračovalo, tak by to nedopadlo najlepšie. Na moment zahliadol v nej menšie zaváhanie, no napokon to bola ona sama, kto urobil prvý krok. Keď prechádzala popri Hanamiyovi, dosť nepekne do neho drgla, čím ho znova prinútila stratiť rovnováhu. Aomine nad tým pevne zomkol ústa, no bol rozhodnutý to neriešiť v budove. Výraz tmavovlasého preto radšej ignoroval a rýchlymi krokmi ju nasledoval a to aj so Sakuraiom v pätách.

***

Ryo nakoniec Daikimu na rýchlo, tesne pred ich definitívnym odchodom, ozrejmil dôvod toho ich nepriateľského stretu. Na Hanamiyove pomery sa vážne toho až tak veľa nestalo. Avšak ako sa tak zdalo, bohato to stačilo na to, aby Megumi zareagovala takým spôsobom, ktorý mnohých uviedol do pomykova. A to bolo zvláštne, keďže ju doposiaľ nikdy nič neprinútilo sa takto správať. Miestami to bolo Aominemu až podozrivé a preto stále zvažoval, dokonca aj teraz, keď ju šiel odprevadiť domov, ako by vhodne načal rozhovor na onú tému. Bolo asi prirodzené, že nad tým premýšľal a mal chuť sa k tomu vyjadriť. Predsa len ho štvalo, že Megumi jednala na vlastnú päsť. Áno, bola na dievča vysoká a klamal by, ak by tvrdil, že z nej nešlo niečo, čo ostatných tak trošku nútilo stavať sa do pozoru a dobre si premyslieť, či si s ňou chcel dotyčný niečo začať, no aj tak...Kútikom oka si ju poriadne obzrel. Pôsobila opäť uvoľnene, ako vždy, no necelú pól hodinu dozadu z nej sálala tak mrazivá istota, že mu tým nahnala do hlavy veľmi hlodavé myšlienky. Vedel síce, že aj napriek tomu, že Hanamiya dokázal byť skutočne hajzlom, pokiaľ šlo o hru, tak by s najväčšou pravdepodobnosťou viac, ako zopár nepríjemných poznámok zo seba nedostal, ale aj tak ho to znepokojilo. Megumi to predsa nemohla vedieť. Nemohla vedieť, o akého človeka išlo. A možno to on sám riešil na jeho vkus až príliš moc, no nedokázal si pomôcť. Vážne nie a ešte aj teraz by sa dalo povedať, že ho žral fakt, že sa ani len nepokúsila u neho hľadať pomoc, keď už tam bol.
Dobre, skutočne to nebolo nič vážne, avšak...
,,Ryo mi povedal, čo sa stalo." začal, na čo Megumi k nemu vzhliadla. Bez toho, aby prestala v chôdzi, sa na neho zahľadela, no nič na to nepovedala. Asi trpezlivo čakala, ako to ďalej rozvinie.
,,Uhm..." V duchu začal formulovať slová, vďaka ktorým by sa dostal k tomu, čo chcel počuť. ,,Nahnevalo ťa niečo konkrétne alebo bolo toho viac, čo by som mal vedieť?" spýtal sa jej opatrne, sledujúc pri tom, ako jemne stisla pery. Vzápätí sa pohľadom vrátila k chodníku a krátko na to prehovorila.
,,Konkrétne? Ťažko povedať. Bolo toho viac, čo mi na ňom vadilo." odvetila jednoducho, na čo Aomine párkrát zažmurkal a taktiež sa radšej očami zapozeral pred seba.
,,Chcem tým len povedať, že som mal trošku obavy." Áno, úplne neopodstatnene, no predsa len mal.
,,Keď som videl tvoju reakciu, tak som proste čakal niečo závažnejšie." pokrčil ramenami akoby len tak a chcel pokračovať a tým sa dopracovať k tomu, čo jej chcel, no bol ňou zastavený.
,,Nevedieť sa vpratať do kože podľa mňa závažné je." Aominemu jej poznámka znela ako napomenutie. Ako niečo, čo malo pôsobiť až poučne, i keď to povedala s výnimkou toho malého dôrazu na predposledné slovíčko svojim obvyklým tónom. Preto sa opäť k nej otočil, čakajúc na to, že by mohlo z nej vyjsť samo od seba viac, než normálne. Megumi sa však k ničomu takému nemala a preto to skúsil znova.
,,Ja len, že sa nevidí často, aby ťa niečo takto vyprovokovalo." V podstate jej behom pár sekúnd aj celkom jemne a nepriamo naznačil, že by bol rád, ak by to radšej riešila inak.
,,Netuším, ako inak by si si to predstavoval." zamumlala, no nebolo v tom žiadne odseknutie, skôr akési konštatovanie. ,,Vlastne ani len neviem, či sa podobnými záležitosťami vôbec dá inak vysporiadať." odvetila mu na to a ich pohľady sa opäť stretli. Aomine sa po jej slovách trošku zahanbil, pretože tým "inak" nemyslel nevšímať si to.
,,Samozrejme, ak by šlo o niečo iného charakteru, tak..."
,,Ako iného?" prerušila ho a jemne pri tom nadvihla obočie. ,,Táto vcelku relatívne nevinná situácia sa hocikedy môže zvrtnúť v niečo, čo je toho tvojho iného charakteru." Hádali sa? Naozaj sa z jeho opatrného napomenutia stala už pomerne celkom slušná výmena názorov?
,,Takí ako on, tak bude robiť len a iba dovtedy, kým sa mu to dovolí." pokračovala a jemu sa zazdalo, že prešla z toho svojho obvykle pohodového módu do niečoho až útočného.
,,Nemyslel som to tak." zašomral Aomine a strčil si ruky do vreciek od nohavíc. ,,Normálne sa tieto veci inými prehliadajú, takže ma nenapadlo, že by  ťa to mohlo až tak pobúriť." vysvetlil jej, no podľa toho, ako sa Megumi zatvárila, tým veci príliš neurovnal.
,,To, že to takto bežne chodí ešte neznamená, že sa s tým budem stotožňovať." poznamenala. ,,Čo potom takí ľudia ako Sakurai alebo Umeko? Tým zrejme nie je príliš príjemné, že sa takéto veci prehliadajú." dodala tvrdo, na čo Aomine po zmienke toho konkrétneho mena priam zdrevenel. Svoje pootvorené ústa, chystajúce sa niečo ešte povedať, len rezignovane zavrel a jeho telo začalo spracovávať to zarazenie, do ktorého ho tak ľahko uviedla.
Mala pravdu. Nebolo to správne a on nemohol nesúhlasiť, no stále to nebolo to, čo chcel počuť. Šlo o niečo úplne iné, čo potreboval touto konverzáciou docieliť, no tým, že to nevyslovil tak, ako to cítil, sa v tom zbytočne zamotal.
,,Megumi..." natiahol sa za jej rukou. Krátko ju zovrel vo svojej a obaja sa vďaka tomu zastavili.
,,Trošku som sa do toho zaplietol, ja..." začal tápať pohľadom, pretože mu to celé bolo akosi tak nepohodlné. ,,Ja viem, že dnes to nebolo pravdepodobne nič, čo by si sama nezvládla, ale chcem, aby si vedela, že v iných, možno aj pre teba zložitejších situáciach sa na mňa kedykoľvek môžeš obrátiť." Zároveň to nebolo u neho bežné, no vzhľadom na to, čoho bol dnes svedkom, mal potrebu jej dať najavo, že by bol rád tou osobou, za ktorou by s podobnými, ba ešte menšími ťažkosťami prišla. Jeho oči pri tom, ako jej to hovoril, pôsobili úprimne a črtala sa v nich rovnako tak, ako aj v telocvični, istá prosba, ktorú ona postrehla a zareagovala na ňu drobným úsmevom. Bol by však radšej, ak by prikývla. Jej úsmev bol tentoraz síce vrelý, no rovnako tak ťažko čitateľný, ako ten, ktorý venovala Hanamiyovi. Navyše, spôsob, akým o tom rozprávala, v ňom vzbudzoval opäť isté starosti. Megumi sa nikdy o ničom a nikom predtým nevyjadrovala s takou emóciou, akú ukázala nielen teraz, ale aj tam. Budilo to v ňom totiž dojem, že by mohla mať podobných skúseností viac a to ho nútilo pociťovať istý nepokoj. Bol to nepokoj, ktorý sa v ňom dávnejšie vytvoril v súvislosti s Umeko a tým všetkým, čo sa jej stalo. Nemohol tie dve síce porovnávať a to, ako sa Megumi zachovala, tak to o niečom svedčalo, ale aj tak sa toho pocitu momentálne zbaviť nemohol. Už len pri pomyslení, že možno niekedy zažívala to isté, čo jej sesternica, nevedomky zatínal čeľusť. Dokonca zvažoval, že by sa jej na to opatrne spýtal, no len čo sa odhodlal, ozvalo sa vyzváňanie jej telefónu a Megumi sa od neho odvrátila, aby ho našla v svojej taške. A on, nespúšťajúc z nej pohľad, bol napokon za to vyrušenie rád. Usúdil, že pre dnešok bolo toho napätia už dosť a dúfajúc, že sú to len zbytočné obavy, sa po tom, čo Megumi dotelefonovala s jej mamou, opäť pohli.

.
.
.

Ahojte,
tak opäť kratší diel, ale tak povedala som si, že nebudem miešať hrušky s jablkami :]
Priznám sa, že sa mi rozbieha veľmi ťažko, no sama som usúdila, že by bolo na čase sa s týmto príbehom vážne pohnúť, takže sa budem snažiť urobiť všetko pre to, aby znova kapitoly pribúdali pravidelne a aby som sa "I wanna reach you" jemne a s citom zbavila v tom správnom čase :D
Inak som stále ešte akási taká zaspatá, ochrapčaná a bez energie... bez nápadov a mám dojem, že moje tvorivé ja je niekde hlboko v zemi udupané, takže aj toto tu berte ako taký výkrik. Strašne som chcela dobre popísať situácie v tomto dieli, ale akosi to nedávam lepšie, než takto. Mrzí ma to, sakra, ale už s tým nechce stáť. Mne tie pauzy väčšinou nepomohli, takže volím takúto stratégiu :D

***

4 komentáre:

  1. Megumi sa zachovala správne, podľa mňa. Aj keď rozumiem, že Daikiho znepokojilo jej neobvyklé správanie a to, že sa naňho neobrátila a riešila Hanamiyove sprosté správanie na vlastnú päsť.
    Je to žena činu a páči sa mi, že si naňho otvorila ústa, lebo pred takýmito ľuďmi to je treba. A aj to, že trošku viac otvorila oči Daikimu ohľadom takýchto ľudí, lebo niekto tú pomoc potrebuje a netreba to brať ako samozrejmosť, že keď je niekto blbec, tak je to v pohode, len si treba zvyknúť.
    Takže mne sa táto kapitolka páčila, aj keď som to musela ako keby lepšie sledovať, pretože chvíľu som nerozumela, o čo tam vlastne ide, ale postupne sa to pekne vyčrtalo a z časti aj vysvetlilo.
    Kto vie, čo prežívala kedysi Megumi, či tiež nebola obeťou nejakých hlupákov. V každom prípade som rada, že si to tí dvaja viac-menej vysvetlili a páči sa mi aj to, ako jej dal Daiki najavo, že sa naňho môže kedykoľvek obrátiť. ♥
    Neprekáža mi, že to bolo kratšie. Hlavné je, že to bolo pútavé a dobre napísané, čo bolo, takže naozaj zvyšku tvojej správy tuto k nám nerozumiem, že tvoje tvorivé ja je udupané, lebo ja som ho tu normálne zahliadla a pohoda-jahoda. Takže len pekne postupne pokračuj ďalej, aby som si mohla čo najskôr prečítať pokračovanie. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ja osobne som nič zvláštne v tvojom opise situácií nepostrehla, takže viem povedať len asi toľko, že je to podarený diel. Páčili sa mi Daikiho myšlienky ohľadom toho, ako by chcel, aby sa pri takýchto situáciách Megumi obrátila radšej na neho. Popravde, mne to pripadalo fakt veľmi milé od neho, haha. No a zmienka o tom, že by s takýmito vecami mohla mať Megumi už nejaké skúsenosti vo mne zanechali poriadnu zvedavosť. Ak si to tak zoberiem, tak my v podstate o Megumi až tak veľa zas nevieme - som zvedavá, čo sa okolo nej odhalí. Takže sa teším na pokračovanie.
    Inak, ak máš pocit, že sa ti v tvorbe nedarí, tak len tak mimochodom, som na tom podobne. Od rána mám otvorený Word, no veľa som do toho ešte nenapísala, popravde, tento diel vo mne dokonca prebudil i akúsi hanbu, pretože to, čo som dnes vyprodukovala - dokonca aj predchádzajúce dni - je v porovnaní s týmto (s prepáčením) piece of shit, takže silno uvažujem, že to idem zmazať a zakopať sa niekde poriadne hlboko do zeme, aby som tú hanbu prežila xD Takže ber to tak, že tebe to ide stále lepšie ako mne, tak sa sakra nesťažuj už toľko, lebo ťa ZJEM! :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Tak si ma predsa len nakoniec prekvapila, že to nebol Haizaky, ale tento druhý týpo.
    To, že Megumi takto zareagovala, prekvapilo aj mňa. Naozaj som nečakala, že niekoho potkne. Ak som teda dobre pochopila to potknutie.
    A z Daikiho bol rodený diplomat ako sa to snail uviesť na pravú mieru a zároveň docieliť, aby to nevyznelo zle.
    Predpokladám, ale že tento incident neostane len tak bez konca. Poprípade sa ním možno vážne dostaneme ku nejakej story z minulosti :)
    Teším sa na pokračko.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Moc sa mi páči, že ako si dokáže Megumi vyjadriť a obhájiť svoj názor. Toto je presne to, čo typickým shoujo hrdinkám chýba. Proste, milujem jej charakter a myslím, že si ho zamiloval aj Aomine. Snáď svojimi názormi a neoblomnosťou na neho ešte viac zapôsobila, ak je to vôbec možné. Kde sa objaví Hanamiya, tam sa objavia aj problémy a ja dúfam, že po tejto kapitole dá Megumi pokoj. To dievča má zmysel pre spravodlivosť a to mi je nesmierne sympatické. Moc jej fandím :)

    Idem na ďalší diel :v

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)