streda 22. marca 2017

Simply Complicated |Všetko najlepšie, Leni!|

***

...pridávam skôr, keď vidím ten tvoj zmučený výraz :D, 
tak si daj krátku pauzu a hádam ŤA to aspoň trošku poteší :]

/ bolo to na rýchlo, v poslednej dobe robím všetko na rýchlo -.- 
veď ty vieš a hádam privrieš očko, ale fakt len jedno
aby si tým druhým mohla čítať xD /

***


Lenka si pohladila veľké bruško práve vo chvíli, keď sa dvere od výťahu otvorili. Pomerne ráznym krokom vzhľadom na svoj momentálny stav vykročila a rovnaké tempo si držala počas celej doby, čo prechádzala obrovskou, priestrannou chodbou. Na konci nej boli masívne, drevené dvere a ešte pred nimi dva kancelárske stoly s plnou výbavou. Jeden bol prázdny a za tým druhým sedela mladučká sekretárka. Akonáhle ju však zbadala, ihneď sa postavila. Pribehla k nej skôr, než stihla úplne podísť k oným dverám a opatrne sa jej postavila do cesty.
,,Dobrý deň! Prepáčte..." oslovila ju opatrne. ,,Máte snáď na dnes dohovorené stretnutie s pánom Akashim?" spýtala sa jej zdvorilo, na čo jedno z Lenkiných obočí vyletelo o nejaký ten centimeter vyššie.
,,No to by mi ešte chýbalo, aby som si s ním musela dopredu dohadovať schôdzku!" zašomrala nie zrovna prívetivo a ako zvyčajne, hlások jej preskočil o oktávku vyššie. Nehľadiac pri tom na rozpaky sekretárky, ju obišla, ako by tam ani len nestála a bez jediného zaklopania stisla kľučku.
,,Počkajte, tam nemôžete..." Jej slová úplne odignorovala a s otvorením dverí ako veľká voda vtrhla dnu.
Akashi, sediaci za obrovským, pracovným stolom, automaticky zdvihol hlavu od papierov. Následne sa stretol s výrazom, ktorý v poslednej dobe vídaval pomerne často.
,,Prepáčte, pane, snažila som..." ozvala sa spoza Lenkinho ramena sekretárka.
,,To je v poriadku, slečna Mizuki..." prerušil ju a vzápätí vstal. ,,To je moja manželka." poukázal na Lenku a predstavil jej ju. Sekretárka stuhla a pohotovo sa jej uklonila. Okrem obvyklej zdvorilostnej frázy sa jej aj značne zahanbene a taktiež aj trošku rozladene ospravedlnila.
Lenka nad jej reakciou len ľahostajne pokrčila nosom a jej príklad nenasledovala.
,,Môžete nás nechať." pomohol jej Akashi, keď usúdil, že jeho žena mala momentálne pravdepodobne jednu z tých jej zvláštnych nálad, ktoré neboli príjemné nikomu.
Posadil sa na roh stola a natiahol sa ku kreslu, ktoré bolo necelý meter pred ním. Posunul ho jej smerom a pootočil tak, aby sa mohla naň pohodlne usadiť. Mlčky, bez slov a s jemným úsmevom, ktorý bol jeho súčasnou najlepšou zbraňou proti vlastnej žene, potom už len čakal, kým tak urobí.
Lenka si teda s mierne odutým výrazom nakoniec urobila pohodlie. A on ju po celú tú dobu trpezlivo sledoval. Jeho tvár vyzerala uvoľnene, dokonca si spojil v lone ruky a preplietol prsty. Už dávno vedel, že sa nesmel pýtať. Nie v tejto dobe a už vôbec do úvahy neprichádzali otázky typu, ktoré začínali "Prečo..." alebo "Ako...". I on, nadmieru inteligentný a nekompromisný muž totiž zistil, že ženské hormóny neskrotí a kým ten malý drobec, ktorého nosila jeho žienka pod srdiečkom, neuzrie vonkajší svet, tak sa sám bude radiť k tým, ktorým sa hovorí "pod papučou".  Teda, bolo to len také pseudo "pod papučou", na ktoré celkom aj ochotne pristúpil a najmä, pokiaľ to minimalizovalo jej výbušné chvíľky na jeden-dvakrát denne, tak svoju vrodenú dominantnosť kvôli nej potláčal rád.
,,Už je to štvrtý deň, čo som ťa poriadne nevidela." poznamenala, keď zistila, že ani po nejakej dobe jej úsilného a ostrého zazerania, jej manžel zrejme neskamenie ako tí vojaci, ktorí v príbehu z gréckej mytológie, vstúpili do úkrytu Medúzy. A Akashi jej to celý ten čas oplácal vrelým, pokojným úsmevom. Nuž, nebolo to prvýkrát, kedy ho jeho manželka niečím podobným konfrontovala.
,,Dobre vieš, že si nadbieham prácu preto, aby..." začal jemne. Na neho až netypicky jemne, no to bola ďalšia z vecí, ktorú sa musel naučiť - krotiť každý tón hlasu, ktorý by mohol byť potenciálne nevyhovujúci.
,,...aby som mohol stráviť posledné týždne pred termínom pôrodu s tebou doma." dokončil a prívetivosť z tváre mu neschádzala. Snažil sa pôsobiť antistresovo, neprovokatívne... Poslednou dobou mu to dokonca šlo tak ľahko a prirodzene, že keď prišiel do práce a ráno bol ešte s ňou, tak rozdiel v jeho správaní bol tak priepastný, že by si jeden pomyslel, že trpel mnohopočetnou poruchou osobnosti. Tí, čo mu boli najbližšie, vedeli, že od toho v podstate nemal ani len tak ďaleko, no pravda bola taká, že i ten druhý bol prikrátky a bezmocný, pokiaľ šlo o ňu. Bola to ale situácia, ktorá bola pochopiteľná. Jeho žena si síce nikdy nenechala skákať po hlave, no zároveň bola úžasným, starostlivým človekom, ktorý pri ňom stál a dával mu veci, ktoré by od nikoho iného nedostal. Navyše, teraz šlo o úplne dočasný stav a i keď by rád čoskoro privítal svoju starú, dobrú, spokojnú Lenku, tak si istým spôsobom zamiloval aj to jej podráždené a občas dokonca šomravé ja.
,,Ja viem..." zamumlala potichu a on postrehol ten malý náznak zahanbenia. Išlo o moment, kedy mrzutosť vystriedalo isté uvedomenie a čoskoro sa tieto okamihy stali niečím, na čom sa Akashi vždy nenápadne, aby ju neurazil, no predsa bavil.
,,Len..." hlesla s povzdychom. ,,Strašne sa nudím. Bola som naučená stále niečo robiť. Najskôr to bola škola, potom nemocnica od rána do večera a teraz..." na chvíľku sa odmlčala. ,,Teraz mám akože celý deň len sedieť pri tureckých telenovelách, napchávať sa a kysnúť?" Demonštratívne si založila ruky na prsiach a ohrnula spodnú peru, aby mu tým definitívne vykreslila, ako sa asi tak cítila. A on tušil, že to asi v týchto dňoch nemala ľahké. Alebo minimálne bol svedkom toho, ako si z toho všetkého jej vlastná myseľ vytvárala úplne zbytočný problém.
,,Vypiješ si so mnou čaj, kávu?" spýtal sa namiesto toho, aby sa v tom obaja museli príliš rýpať. Aj tak by to nemalo cenu. Namáhať sa prosto nemohla a s narastajúcim bruškom jednoducho poklesli možnosti aktivít, ktorým by sa mohla pohodlne venovať.
,,Mala si už obed? Nemám svojej sekretárke povedať, nech ti niečo objedná?" Zahľadel sa na ňu, no ona len pokrútila hlavou.
,,Alebo niečo sladké? Nejaký zákusok?" navrhol jej starostlivo, na čo sa Lenka zamračila.
,,Sladké? Už len to mi chýba!" Dramaticky poukázala na momentálny stav svojho pása a nadvihla pri tom obočie.
,,Veď sa na mňa pozri! Začínam mať podozrenie, že mám v sebe malého slona a nie bábo." zahundrala ironicky.
,,Nehovoriac už vôbec o tomto..." vystrela pred seba svoje nohy, aby mu ukázala, čo mala obuté.
,,Do ničoho iného nohy nenatisnem!" vybafla. ,,V poslednej dobe mi tak opúchajú, že ak by som nevedela, že som tehotná, tak by som si myslela, že mám hlbokú žilovú trombózu alebo nebodaj niečo horšie! Napríklad kongestívne zlyhávanie srdca!" sťažovala si ďalej a on, ako vždy, pozorne počúval každé jedno jej slovo. Prehovoril až vtedy, keď stíchla.
,,Rozumiem. Tak len čaj." vyriekol jednoducho a natiahol sa k telefónu od prepojovacej linky.
,,Chcem ten čokoládový, čo predávajú na rohu." zašomrala odrazu takmer nečujne popod nos, sklápajúc pri tom pohľad. Zapozerala sa na tie svoje topánky, ktoré ešte chvíľku dozadu kritizovala a začala sa tváriť tak, akoby ju náhle niečím zaujali.
Akashiho úsmev sa vďaka tomu prehĺbil a bez komentára si priložil k uchu slúchadlo.
,,Slečna Mizuki, doniesli by ste, prosím, pre moju ženu nejaký ovocný čaj a taktiež..." Pomaly dodal celú svoju požiadavku. Následne vopred poďakoval a zložil.  
Potom sa znova zadíval na svoju ženu a rovnako tak, ako po celú dobu, aj teraz bez toho, aby pôsobil nejakým spôsobom náhlivo, len sledoval, ako začne novú konverzáciu alebo presnejšie, nový monológ.
Lenka však bola až podozrivo ticho rovno niekoľko minút. Zomkýnala pri tom ústa a tvárila sa otrávene. Dvakrát sa teda pokúšal sám o nejakú nenáročnú debatu, no veľmi neuspel. Jej plnú pozornosť upútalo až to, že sa dvere do jeho pracovne znova otvorili a sekretárka im doniesla na tácke to, čo si vypýtali.
,,Nech sa páči." vyriekla a príjemne sa na Lenku usmiala, keď jej podávala malý tanierik s chutne vyzerajúcim koláčikom.
,,Vďaka." odvetila jej a sama sa pokúsila o aspoň ako taký priateľský úsmev. Keď však ale mladučká sekretárka upúšťala kanceláriu, tak pri pohľade na jej uhladený look a nohy v sakramentsky dobre vyzerajúcich lodičkách, jej výraz zasa povädol.
,,Tak slečna Mizuki..." Odštipla si kúsok zo zákusku. ,,Je asi nová, keď ju nepoznám, že?" spýtala sa akoby nič.
A on jej na to iba prikývol, úplne ignorujúc jej trošku zvláštny podtón, v ktorom sa tá otázka niesla. Lenka si následne vložila sústo do úst a pár sekúnd na to nemala ďaleko od toho, aby od spokojnosti priam zvýskla. Chuť sladkého s jej chuťovými pohárikmi urobilo hotový zázrak a v tom momente mala dojem, že ak by bolo šťastie jedlom, chutilo by určite práve takto. Nabrala si preto z neho znova a znova a znova.
Normálne ju vďaka tomu začala aj opúšťať tá jej čudná nálada, ktorá zakaždým nevítaná prišla ako víchor a za ktorú sa potom po jej následnom odchode často aj hanbila. Sama však netušila, prečo sa v poslednej dobe takto chovala. Na všetko bola citlivejšia, viac ironická a dochádzalo jej, že v istých momentoch voči nemu aj celkom nespravodlivá.
A on? On to všetko znášal.
Nenápadne nakúkla jeho smerom. V ruke zvieral šálku svojej kávy, no ani zďaleka nevyzeral byť ňou tak posadnutý, ako ona svojím sladkým ešte minútku dozadu.
,,Prepáč, že som tu tak vtrhla." uniklo jej spomedzi pier, sklesnúc očami znova k svojim stehnám. Mimovoľne začala pri tom to posledné málo, čo ostalo z koláča, pomaličky presúvať po tanieriku, akoby sa tým snažila zahnať svoje mierne rozpaky. Krátko na to k nemu opäť zdvihla svoju tvár, no zistila, že tá jeho vyzerala stále rovnako tak, ako tá, s ktorou ju privítal. Pozorovala ho, ako po jej slovách pokladá šálku späť na tácku a ako sa prestal opierať o stôl. Urobil k nej malý krôčik a znížil sa na úroveň jej kolien, na ktorých následne spočinuli jeho príjemne horúce dlane.
,,Som rád, že som ťa takto mohol vidieť v strede dňa." poznamenal. ,,A budem rovnako tak rád, keď prídeš alebo zavoláš zakaždým, keď sa budeš doma sama cítiť nepríjemne" dodal tak nežne, ako to už len človek ako on dokázal. Svojím pohľadom sa zároveň neprestajne vpíjal do jej ešte stále tak trošku trucovitých očí a jedna z jeho paží sa natiahla k jej ramenu. Pohladil ho a napokon prešiel až cez priehlbinku nad kľúčnou kosťou na jej krk a šiju. Krúživými pohybmi bruškami prstov zašiel do jej zvlnených vlasov a krátko na to si jej čelo pritiahol k svojim ústam. Vtisol jej naň poriadny bozk.
Dúfal pri tom, že jej týmto síce malým, no pre niekoho, kým bol on, aj tak dosť úprimným gestom, dal jasne najavo, že to bolo takto v poriadku. Že to vždy tak bude a že ak by si zaželala, s ochotou jej pôjde osobne po ďalší čokoládový koláčik alebo...alebo jej rovno kúpi všetky zákusky v meste.

.
.
.

Nuž, Leni, je to len taká drobnosť a ani nie je dobre napísaná, ale tak je to tvoj sviatok a tak som si toto písanie pre teba nemohla odpustiť. Ako som už v úvode zmenila, dúfam, že sa Ti to aspoň trošku páčilo a že si si svoje pokračovanie užila :D 
Čo sa týka toho obrázku v úvode, tak myslím si, že tebe to vysvetľovať nemusím, že na neho nič poriadne nemajú -.- 
P.S. dúfam, že ma aspoň pochváliš za ten ingliš názov :DDDDD

***

5 komentárov:

  1. Drahá Peťuľka. Som ti vážne vďačná, že si si práve touto cestou na mňa spomenula. Tvoje poviedky čítam strašne rada a teraz, keď je táto venovaná mne, tak moje srdiečko skáče saltá od radosti :) A hlavne včera mi to vážne spravilo dobre, už toho bolo proste veľa a toto bolo práve niečo, čo mi hneď zdvihlo náladu aspoň o pár úrovní :) Znova si ma vystihla parádne, Akashi pod papučou, čo vykupuje cukrárne sa mi strašne páááči :D Hold, čo si chlapec narobil, to nech si aj uprace :D a tá sekretárka...úplne si viem predstaviť jej zámer...ale HA! odhalila som ju! Žiadne také, Akashi má dosť čo robiť so mnou, nieto aby na ďalšie ženy myslel :D A hlavne ten úvod, ako som si to namašírovala rovno do jeho kancelárie...presne môj štýl! :D A ako sa milo správal...vie, čo je dobré, keď chce mať pokoj v domácnosti :D Vážne ti fakt z celého srdiečka ďakujem, skopírujem si to do wordu a ukladám na harddisk, nech si to môžem prečítať aj v prípade nedostupnosti netu :D tak ako tie dve predchádzajúce, či si mi napísala :D Teším sa na víkend a som vďačná za to, že som mohla stretnúť takého úžasného človiečika, ako si práve ty! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. a ešte ten ingliš názov....som na teba hrdá! :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. To bolo aké milé! *.* Neskutočne skvelo si popísala jej pocity, nálady a jednoducho všetky emócie dohromady. Normálne som sa začala cítiť tehotná s ňou (no to som teda kvalitne zadrela xD)
    Ja neviem čo stále hovoríš o tom, že to nie je ono, alebo že ti to nejde alebo že to nie je dobre napísané. Jednoducho, nevymýšľaj hlúposti. Ja si myslím, že sa to určite bude aj Lenke páčiť. Bola to strašne zlatá kapitola, ten ich vzťah by som brala hneď a to asi každá žena a najmä v takom období, v akom je ona.
    Podľa mňa si to opísala vážne skvelo a výstižne a vďaka tvojim príbehom mám bližšie aj k Akashimu. Vlastne aj po KnB to bolo lepšie, lebo vieš ako, zo začiatku každý z nich vyzeral s tým správaním všelijako a až časom sa to vykryštalizovalo.
    No odbáčam. Ja som rada, že si sa s nami o takéto niečo pekné podelila, aj keď to bolo venované Lenke.
    Teším sa na tvoju ďalšiu tvorbu. ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Jéj, toto je skutočne vydarené. Naozaj pekný darček :) Je to zlatučké a predstava tohto Akashiho je nezvyčajná, ale zábavná. Pekne si všetko vystihla a popísala. Naozaj sa to veľmi dobre čítalo a opakujem sa, je to krásny darček :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Áno, naozaj to bolo veľmi milé a vyaderné :) krásny narodeninový darček. A ešte pre niekoho, kto má rád Akashiho - úplne stvorený :) presne takto si ho viem predstaviť ako nastávajúceho otecka :) aj by mu to veru svedčalo :3 tak sa teším, že čo ešte vymyslíš... či si nabudúce vezmeš na paškál aj nejakého iného KnB šuhajka :D ty ich vždy dokážeš tak skvele odhadnúť :) ten záver bol úplne ňuuu... normálne si ním u mňa náš Seijuuro šplhol... takto zmýšľať :) nuž, už asi dospel od tých čias, keď to bolo samé ja, ja, ja a "poznaj svoje miesto" :D manželstvo mu prospieva :D

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)