streda 26. októbra 2016

Pre Citruštek - Svetlo /SnK FF/

***


Typ : SnK FF
pár : Levi Ackerman x OC
/ robila som, čo sa dalo -.- /

venované blogerke Citruštek

***

Zamračila sa pri pohľade do zrkadla, ktoré ukazovalo, ako moc sa opäť na nej podpísala ďalšia z výprav. Z každej jednej si zatiaľ odniesla niečo v podobe, čo moc nelichotilo jej telu a aj tentoraz to bol minimálne nepekne vyzerajúci šrám, ktorý zdobil jej líce.
Trpko sa ale pousmiala nad tým, aké to bolo smiešne nič oproti tomu, akú obeť si to vyžiadalo u druhých.  V porovnaní s tým bol jej škrabanec úplne nepodstatným a ona, plne si to uvedomujúc, pri tej myšlienke pevne zomkla pery a opustila kúpeľňu. Vošla do svojej malej izbičky, ktorú ešte nedávno zdieľala s Erikou, dievčaťom, ktorá sa, žiaľ, tiež medzi ich radmi dlho neohriala, pretože sa jej stala osudnou už jej druhá cesta za hradby. Vlastne ju ani moc nepoznala, no aj tak sa jej v pamäti dokonca aj v tomto momente úplne presne vybavil ten jej jemný úsmev a istá iskierka v očiach, ktorou tá mladá žena disponovala. Bolo to až zvláštne, ako si títo ľudia tu dokázali rýchlo na seba zvyknúť a vytvoriť si putá, ktoré by najradšej ani nemali. Akoby ich podvedomie už bolo naprogramované tak, že ich životy vôbec, ale vôbec nemusia trvať dlho a preto všetky tie záležitosti ohľadom vzájomného rešpektu a priateľstva prebehli rýchlejšie, než bolo možno prirodzené.
Bolo to ťažké. Dívať sa na tú prázdnu a už dlho nedotknutú posteľ, do ktorej si po nábore nováčikov znova niekto ľahne a zrejme rovnako tak rýchlo ju aj opustí.
Kedysi to možno bolo trošku iné. Správanie titánov sa dalo predpokladať a tak si noví členovia dokázali získať potrebné skúsenosti. Avšak dnes sa stretávajú čím ďalej, tým viac so špeciálnymi druhmi a tak nemajú títo odvážlivci takmer žiadnu šancu niečomu sa priučiť a často už pri prvej výprave za to zaplatia životom.
Keď nastúpila do légie ona, mali to o niečo jednoduchšie. Stále to síce bolo ťažké, neuveriteľne stresujúce a nechutne odstrašujúce, ale s dobou, ktorá nastala, sa to ani len porovnať nedalo.
Bolo to hrošie. Omnoho horšie. Nastali totiž časy, kedy si nemohli byť istými ani za hradbami.
To ale nebolo pre ňu to najdesivejšie. Omnoho viac ju totiž trápil ten jej osobný, neustále narastajúci pocit, že by s tým mohla niečo urobiť, keby chcela. A ten pocit naberal stále viac a viac na reálnom charaktere, čo ju občas rozrušovalo natoľko, že celé noci namiesto spánku len prebdela.
Pokrčila nosom a stiahla si mokrý uterák z vlasov. Prehodila ho cez jednu zo stoličiek a vliezla si rovno pod perinu. Zabanbušila sa do nej až po uši a privrela unavené oči, i keď tušila, že ani tentoraz spánok tak ľahko nepríde.
A nebolo to len jej rozladeným vnútrom, ale aj niečím iným.
Predsa len, nebol tu pri nej. A ako sa tak vzhľadom na okolnosti zdalo, túto noc s ním už zrejme vôbec nebude .

***

Vyľakane ňou trhlo, keď sa zobudila na zvuk otvárajúcich sa dverí. Pohotovo sa posadila, no akonáhle zbadala tie veľmi známe obrysy postavy, ihneď sa upokojila.
,,Levi!" zatiahla mierne vyčítavo, sledujúc ho, ako k nej potichu podišiel a kolenom spočinul na posteli.
,,Vystrašil..." nestihla ani len dopovedať, pretože v tej chvíli sa už týčil nad ňou a bez jediného slova svoje ústa pritisol k tým jej.
Nečakala to, ale jej počiatočné zarazenie netrvalo dlho. Behom tej kratučkej doby sa k nej plne dostala jeho vôňa a príjemná horúčava, sálajúca z jeho tela.
Jeho ráznosť ju možno trošku prekvapila, no sama na tom nebola inak. Rovnako ako on, i ona po ňom nesmierne moc túžila a nevedela sa dočkať, kedy budú konečne spolu sami. V poslednej dobe na seba nemali moc času a o to vzácnejší im bol každý jeden, čo i len najmenší okamih, ktorý si mohli ukradnúť. A preto ho bez ďalšieho zaváhania tuho objala okolo krku a kým sa on spolu s ňou zvalil do perín, ich bozk sa prehĺbil. Intenzívne sa navzájom vpíjali do svojich pier a miestami sa až sebecky pokúšali vziať si z toho druhého čo najviac. Táto ich nenásytná vlastnosť bola ale len maličkým, veľmi drobným prehreškom, ktorý si úplne a až veľmi ochotne tolerovali.
Aj napriek tomu, že to u nich nebolo ničím výnimočným, tak to v tomto momente predsa len nabralo ešte na chtivejšom charaktere, než obvykle.
Na malý okamih sa od nej odtiahol, no neprestával ju pevne zvierať vo svojom náručí. Uprene sa zadíval do jej tváre a jeho výraz pri pohľade na malú ranku na jej líci takmer okamžite stvrdol. Len z ľahúčka a veľmi citlivo po nej prešiel palcom, plne si pri tom uvedomujúc, ako zvláštne sa na neho práve dívala. Ten dotyk bol totiž až v kontraste s jeho mierne hrubým dožadovaním, ktoré jej predvádzal doteraz.
Prstami skĺzol do jej vlasov a opatrne sa naklonil, aby jej mohol vtisnúť bozk na miestočko tesne pod uchom. Potichu si vydýchol, keď ucítil jej jemnú pokožku a príjemné teplo. Sám vedel, že tiež horel, ale tá jemná páľava, čo šla z nej, bola pre neho vždy až čarovne upokojujúcou. V tomto stave, zakaždým, keď ju takto objímal a mal blízko seba, sa dokázal skutočne uvoľniť a aspoň na pár minút zabudnúť na všetky tie starosti a pochmúrne myšlienky, ktorých mal plnú myseľ.
Jemne privrela oči, keď až lenivo pomaly pohol perami a posunul sa o niečo nižšie. Jej dlaň prešla na jeho zátylok a silou si ho k sebe ešte viac privinula. Spomedzi pier jej unikol tichučký povzdych, keď sa jeho ústa dotkli pokožky jej hrdla a krátko na tom sa opäť vrátil jej perám, pričom pažou prešiel až ku krivke jej boku. Chvíľu na ňom len tak spočíval a neskôr tú samú ruku vsunul pod jej telo a mierne sa s ňou nadvihol. Takmer okamžite uchopil lem jej trička a celé jej ho prevliekol cez hlavu. Nechal ju opäť klesnúť na vankúš a svoji prstami náhlivo zablúdil ku gombíkom na svojej košeli. Stiahol si ju z pliec, len čo ich odopol a sotva sa dotkol opasku od svojich nohavíc a už sa k nej znova skláňal, aby ju ochutnal.
Nebolo by to prvýkrát, čo bol takto netrpezlivý a jej to až istým spôsobom lichotilo. Prišlo jej to príjemné, že aj práve muž, akým bol on, takto zreteľne túžil po tom, aby boli spolu. Občas sa jej zazdalo, akoby mu niečo chýbalo a priam úpenlivo to hľadal pri nej. Nebolo to tak, že by si namýšľala. Lenže ako aj mnohokrát predtým, aj teraz si ju bral tým samým, až nekompromisným spôsobom, čo v nej občas zanechávalo mierne zmätené pocity.
Jeho osobnosť bola silná a nezdolná, no v chvíľach, akou bola aj táto, sa nedokázala zbaviť toho pocitu, že sa s tými neuveriteľne obdivuhodnými vlastnosťami bilo ešte niečo. A to niečo ju z akéhosi neznámeho dôvodu robilo spokojnou, aj keď šlo o vec nie tak úplne pochopenú. Ale práve teraz nebola tá správna chvíľa, kedy by si nad tým lámala hlavu. Vlastne hneď na to, ako plne pocítila váhu jeho tela, tieto nedoriešené súvislosti potlačila niekde do úzadia. Vnímala len tú jeho prítomnosť a jeho horúci, jemne šteklivý dych pri svojom líci.
Bolo to tak utešujúce po tom odpornom dni a všetkom tom, čo sa behom tých pár hodín stihlo udiať. Pri ňom zabúdala na tie pochmúrne a ťažké chvíle a nadobúdala dojem, že sa mal o ňu aspoň na nejaký čas niekto postarať. Levi, on...
Keď stehnami objala jeho boky, takmer automaticky perami spočinula na jeho ramene a utlmila tým tak svoj ďalší tichučký ston. Prstami skĺzla z jeho chrbta na rebrá a natiahla hlavu k tej jeho. Mierne roztraseným hlasom mu zašepkala zopár slov a následne tak ako predtým aj on, i ona vyhľadala to citlivé miestočko pri ušnom lalôčiku a s vďačnosťou ho poláskala.

***

Nedali im ani pár dní na spamätanie a už museli absolvovať ďalšiu poradu ohľadom nasledujúcej výpravy. Napriek tomu, akú vážnosť vyšší pripisovali tejto mentálnej príprave, sa jej predsa len tieto zdĺhavé rozhovory zdali zbytočné. Navyše, vedela si predstaviť aj iný, vhodnejší spôsob zabíjania ich aj tak už dosť obmedzeného voľna a tak začala ku koncu stretnutia celkom badateľne pociťovať nervozitu.
Pohľadom občas spočinula aj na ňom a to jej aspoň trošku dokázalo zlepšiť tú jej mrzutú náladu. Levi na rozdiel od nej vyzeral až ľadovo pokojne a vyrovnane. A to bolo niečo, čo ju vždy tak trošku dokázalo pobaviť. Ten jeho výraz. Avšak dokázala plne pochopiť, z čoho to pramenilo. Pravdepodobne bol takým vždy. Prebehlo jej mysľou takmer zakaždým v takýchto okamihoch a jemne sa pri tom pousmiala. Mal svoje čaro.  Ako osoba, ako kapitán a aj ako ten, ku ktorému tak priľnula. O tom nebolo pochýb a aj práve teraz, ako už aj predtým, jej na um zišlo, že stále netušila, ako to celé medzi nimi vlastne vnímal on. V podstate si také veci moc nerozprávali a ani ona nebola tou, ktorá by sa mu úprimne vyznala. Teda, až na tých zopár sladkých viet, ktoré mu zvykla občas povedať. Určite však nešlo o nič priame, len...
,,To bude pre dnešok všetko." vytrhol ju z dúmania hlboký, autoritatívny hlas Erwina.
,,Na stole máte ešte informácie o trasách, takže si ich preštudujte." poznamenal ešte a krátko na to sa všetci postavili zo svojich stoličiek. Po skupinkách prechádzali k stolu, za ktorým ešte nedávno sedel Smith a postupne si pobrali spísané inštrukcie. I ona vyskočila na rovné nohy,  aby si konečne mohla ponaťahovať stuhnuté svalstvo, ale k východu sa až tak moc nehrnula. Šuchtavým krokov pristúpila k materiálom až keď sa miestnosť trošku vyprázdnila a zobrala do rúk jednu z kópií.  
Stačila jej však už len prvá stránka, aby zvraštila obočie. Občas, keď si čítala podobné plány, sa jej zdalo, že ich velitelia mali o ich výdrži, odvahe a schopnostiach až prehnane vysokú mienku a to, čo od nich požadovali, nebolo vôbec, ale vôbec primerané a najmä reálne. Na jednej strane to chápala, keďže sa z toho jedného, jediného bodu nepohli už veľmi dlho, ale na tej druhej jej to neprišlo ako rozumné konanie. Bolo totiž z toho cítiť isté zúfalstvo, ktoré nepochádzalo už len z tých biednejších kruhov, ale rovno tých najvyšších.
Totiž, aj keď sa hradby dokázali dať znova do poriadku a nič závažnejšie sa dlho neudialo, tak predsa len  v nich ostala hlboko zakorenená tá spomienka na boj proti ženskému titánovi.
Aj ňou ešte vedelo pri spomienke na mladučkú Annie stále nepríjemne striasť, ale ten drobný záchvev bol trošku odlišného charakteru, ako ten, ktorí mávali s súvislosti s touto témou ostatní.
Viac ako to, čo im mohla spôsobiť, ju desilo niečo iné. Bol to ten krutý fakt, ako to dievča napokom dopadlo a ako...
Mierne ňou trhlo, keď za sebou náhle ucítila niečiu prítomnosť. Avšak skôr, než stihla na to nejako viac zareagovať, jej Leviho brada spočinula jemne na ramene.
,,Netváriš sa zrovna nadšene." zamrmlal potichu a krátko na to ucítila jeho dlaň na svojom páse.
Vďaka tomu nečakanému gestu okamžite stuhla, pretože ju to trošku vyviedlo z miery a zahanbene prebehla očami po skupinke, ktorá ešte postávala pri dverách. Nebolo totiž bežné, že by niečo takéto robili pred druhými. To vôbec! Dokonca aj napriek tomu, že väčšina z ich kolegov minimálne tušila, akí mali spolu vzťah, tak sa aj tak nezvykli na verejnosti takto k sebe správať. Teda, on sa takto nesprával! A práve preto chvíľkovo spanikárila a neohrabane zalistovala v papieroch.
,,Uhm..." vysúkala zo seba. ,,Veď sa na to pozri. Je to choré." Ukázala na jednu z trás, ktoré im naplánovali a úspešne pri tom zahnala svoje drobné zahanbenie.
To sa ale nedalo povedať o tej druhej emócii, ktorú v nej vyvolal ten dôverný dotyk a taktiež občasné jemné šuchnutie sa o jeho horúce líce tým svojim.
Bolo to jednoducho až moc nežné a citlivé. Úplne v kontraste s tým, ako na väčšinu ľudí Levi pôsobil a o to viac jej to bolo vzácnejšie. Ten pocit akejsi bezhraničnej istoty ju znova, ako takmer vždy, dal do poriadku a všetky tie pochybnosti a starosti s nadchádzajúcimi dňami aspoň na tento okamih zmizli.
,,Bude to náročné." prehovoril zas a jemne sa oprel svojím telom o to jej.
Ostávajúca skupinka medzitým odišla úplne, nevenujúc im pri tom veľa pozornosti a tak sa mohla konečne trošku uvoľniť.
,,Silvia..." oslovil ju jej originálnym menom, na čo sa jej na perách objavil malý úsmev. Pre všetkých na okolo bola dávno len "Sisa", ale on ju nikdy tak nenazval a vždy používal celé znenie. Vlastne by on mal byť tým jediným, od koho by bolo prirodzené ju volať prezývkou, ale akosi to tak prischlo všetkých navôkol, len nie jemu.
,,Drž sa pri mne, áno?" vyriekol akosi tak zvláštne, čo ju prinútilo postaviť sa znova do pozoru.
,,Bude to nebezpečné." dodal po krátkej odmlke, nespúšťajúc z nej pohľad a ani paže z jej drieku, ktorý už zvieral celý. Silvia sa mierne zamračila, no vzápätí sa pokúsila opäť usmiať a vykrútila sa z jeho objatia. Otočila sa k nemu a pohodlne sa oprela o stôl.
,,Nemajte obavy, kapitán." hlesla a na perách sa jej mihol úškrn. ,,Nedovolím, aby sa vám čokoľvek stalo." zvolala s určitou hravosťou, no zároveň odhodlaním v hlase.
A potom už len sledovala, ako mierne pobavene nadvihol obočie a pokrútil hlavou. Krátko na to sa s ňou rozlúčil kvôli zopár neodkladným povinnostiam, ktoré ho ešte čakali a ona osamela.
Dívajúc sa ešte hodnú chvíľu tým smerom, ktorým odišiel, ju takmer ihneď premkla úzkosť a až bolestivo zovrela okraje stola. Pevne zomkla pery a očami sa znova vrátila k materiálom, ktoré im tu velitelia nechali. Väčšina z nich sa skutočne javila skôr ako samovražedná misia a tak ju postupne zasa pohlcovali tie nechutné predstavy, ktoré tu boli vždy, keď od nej odišiel.

***

Obvykle nešla na výpravu s nereálnymi očakávaním. Keď ale opúšťali hradby, ani len nepomyslela na to, že by sa všetko mohlo naozaj zvrtnúť podľa toho najotrasnejšieho možného scenára.
Nikto totiž nečakal, že sa ich pobyt tam vonku tak predĺžil a že by sa titánom podarilo zničiť vozy s ich náhradným vybavením. Taktiež si ani len nepredstavovali, že ich najväčším problémom bude nedostatok paliva v ich výstroji a že väčšina ich pôvodných nákresov bude úplne nepoužiteľná.  
A tak sa začal obvyklý kolotoč toho, čoho bývala tak často svedkom a ani len netušila, že to, čo mu vtedy povedala, naberie na reálnosti tak skoro.
Nepremýšľala nad tým, že len čo sa on ocitne v ohrození, tak ani na moment nezaváha a rovno pred zrakmi všetkých sa znova po rokoch o to pokúsi.
Bol to proste impulz, skrat a nech už boli okolnosti boli akékoľvek, bola odhodlaná význam svojich slov naplniť, nech by to pre ňu znamenalo aj to najhoršie. Jemu sa pravdepodobne zdali byť v tom okamihu len akousi milou spontánnosťou z jej strany, ale ona dobre vedela, akú váhu naozaj mali.
Myslela to vtedy úplne vážne.

***

Počula, ako na ňu niekto kričal. Avšak ten hlas jej bol natoľko vzdialený, že ho nedokázala takmer vôbec priradiť. Chcela sa preto pohnúť, no len čo sa o to pokúsila, veľmi rýchlo zistila, že nemôže. Zo začiatku to brala len ako akúsi zvláštne stuhnutie a únavu, ktorá nebude trvať dlho. Avšak po tom, čo už po desiatykrát rozkázala svojim svalov reagovať a stále nič, začala byť mierne nervóznou.
Najskôr to bola len istá podráždenosť. Tá sa ale rýchlo zmenila až na miernu paniku a šok. Pripadala si akoby v niečom uväznená, niečím uchopená a obklopená. Najhoršie však na tom bolo to, že si vôbec nespomínala, ako sa do tohto stavu mohla dostať.
Mala výpadok. A to celkom obšírny.
Spadlo na ňu niečo? Zasypalo ju?
To mohla len hádať, kým jej to ešte ako tak dovolila jej myseľ, ktorá bola momentálne nie tak úplne pri jasnom vedomí. Mala totiž dojem, akoby na ňu tá zvláštna ťažoba padala čím ďalej, tým viac a rovnako tak sa aj cítila byť otupenou. Pripomínalo jej to dokonca moment, keď sa raz veľmi dávno nešťastne ešte pri tréningu udrela do hlavy. Akurát s tým rozdielom, že vtedy nemala až takéto veľké a najmä desivo podozrivé okno. Tieto myšlienky ju však netrápili dlho, pretože znova upadala do nepríjemnej letargie, v ktorej nedokázala plne rozvinúť to, čo by rada. Už len samotné premýšľanie jej prišlo až nechutne komplikované a tak to pomaličky vzdávala. Nevidela nič a tie hlasy utíchli. Zvažovala, či sa jej len nezdali a dokonca, či toto celé nie je len nejaký hlúpy, nepodarený sen.
V takom prípade by sa najradšej z neho čo najskôr zobudila, ale podľa toho, ako sa cítila, si uvedomila, že sa jej dial presný opak.
Bez toho, aby zistila, čo sa stalo, začala zaspávať. Znova.
Teda len do doby, než ju niekto opäť nevyrušil.
,,Silvia!" začula zvolanie jej mena a odrazu zaregistrovala na svojom tele malé, vcelku vítané uvoľnenie.
Niekto sa jej dotkol, tým si bola takmer istá a vzápätí dokonca omotal svoje paže okolo jej pása. Bolestivo zastonala, keď pocítila silný tlak. Ten však trval len chvíľočku, možno pár sekúnd. Nepríjemný pocit bol rázom vystriedaný nečakanou úľavou a ona nenáhlivo pootvorila oči. Ostré svetlo ju prinútilo párkrát zažmurkať a aj napriek tomu, že bola stále zmätená, začala pomaly prichádzať k sebe.
,,Levi?" hlesla, keď zbadala tvár, ktorá jej bola tak moc známa. Jej myseľ bola síce stále trošku mimo, no netrvalo jej dlho, aby si všimla, ako sa na ňu pozeral.
Ustarane. Vystrašene...Jej telo sa nepríjemne naplo, keď jej došlo, že sa skutočne muselo udiať niečo zlé. Chcela sa dokonca rýchlo posadiť, no tak, ako predtým, ani teraz sa jej to nepodarilo. Zmohla sa len na chabé, chvíľkové zdvihnutie hlavy, ktorá jej vzápätí takmer ihneď klesla do jeho náručia.
,,Čo to...?" zamumlala zmätene a očami splašene prebehla po okolí. Niečo málo videla aj z tohto uhla, no nebolo to nič, čo by ju rozhodne potešilo. Pred nimi ležalo niekoľko mŕtvych tiel titánov alebo presnejšie toho, čo z nich ostalo. Stromy v okolí boli dolámané a terén celkovo vyzeral ako po riadnej spúšti. Ako sa tak skúmavo posúvala zrakom, znova sa jej podarilo aspoň trošku pootočiť a vtedy to zazrela. 
Zreničky sa jej rozšírili hrôzou a nepríjemne jej stiahlo žalúdok. V hrdle pocítila nepríjemnú guču a premkol ju trpkastý pocit frustrácie, o ktorom si myslela, že ho už nikdy nezažije.
Svoj zrak zdesene upierala na obrovské, ženské telo, ktoré bolo v niečom veľmi podobné presne tým, ktoré predstavovali pre nich nebezpečenstvo. Avšak v tej hrozivej, mohutnej tvári, vzdialenej sotva dva metre, bolo predsa len niečo, čo spoznávala. I napriek výparom a značnému rozpadu, ktorý sa už na tej bytosti podpísal, mohla Silvia ešte stále jasne vidieť tie husté, hnedé pramene vlasov a zdanlivo ľudské črty.
,,Nie..." zašepkala zúfalo.
Ak si predtým myslela, že toto je len zlý sen, mýlila sa. V skutočnosti to bola tá jej najhoršia nočná mora, ktorá práve unikla z jej mysle a stala sa realitou.
V titánovi totiž aj napriek tomu, ako moc nechcela, spoznala presne tú osobu, na ktorú sa dívala v zrkadle každé ráno i večer. 

***

Noc v podzemnej cele, kde bola celé, nekonečne dlhé hodiny spútaná ako divé zviera, by jej za iných okolností možno prišla ponižujúca, avšak momentálne jej to bolo úplne ukradnuté.
Zo začiatku bola síce poriadne otrasená, no tak napokom kdesi vo vnútri predsa len našla spokojnosť. A nie len tú. Bolo dokonca šťastná za to, že to dopadlo tak, ako to dopadlo. 
Totiž krátko na to, ako ju uväznili, sa jej začalo všetko vybavovať.
Spomenula si, ako sa chceli stiahnuť, pretože im dochádzali nielen sily, ale aj možnosti pohybovať sa vo vzdušnom priestore. Chceli vyhľadať zvyšných členov skupín a vrátiť sa, lenže titánov bolo tak veľa. Až nezvyčajne veľa. 
Spolu s kapitánom sa však plne sústredili len na cestu pred sebou a držali sa dlho naozaj dobre. Miestami sa vďaka tomu taktiež v nej aj objavila nádej, že to nakoniec dobre skončí a táto výprava sa bude pre nich niesť v znamení vyprosenej modlitby, no potom sa to stalo.
Situácia sa behom pár minút až neuveriteľne moc zhoršila, Levi sa od nej náhle oddelil a zaostal. Zrejme jej tým chcel poskytnúť trošku vzácneho času a pravdepodobne aj šancu prežiť.
Keď sa v tom momente za ním obzrela, pocítila strach, aký už dávno nie.
Vedela, že by ich za normálnych okolností určite zvládol. Jeho schopnosti boli v tomto smere výnimočné, lenže to by to nemohol byť ten krutý fakt, že palivo jeho manévrovacej výstroje bolo takmer na nulových hodnotách. Presvedčila sa o tom hneď po pár chvíli, keď klesol na zem.
A presne v tom okamihu sa v nej zlomili všetky zábrany, ktoré si za svoj život vytvorila a nemyslela na nič iné, ako na to, že musí okamžite niečo urobiť.
Matne si vybavuje aj tú pálčivú bolesť na svojej dlani, ktorú si sama spôsobila a...A potom už nič.
V lese zaznel výbuch a krátko na to totiž začala vnímať svet úplne inými očami.
Zmenila sa v to, proti čomu bojovala a čo ju ako dieťa tak moc vydesilo, keď sa jej to stalo prvýkrát. Situácia však bola úplne odlišná, ako tá pred rokmi a tentoraz to nebola len obyčajná náhoda.
Tentoraz to ale tak chcela a už vôbec toho neľutovala.  


***

Na krátky okamih ju premohla únava a trošku si zdriemla. Prebudila sa až na otváranie masívnych, kovových dverí, za ktorými sa nachádzala. 
Zvedavo pozdvihla hlavu. Sotva však stihla dotyčnú osobu čo i len zazrieť a už bola pri nej. Niečie paže jemne uchopili jej tvár a ona odrazu čelila dvom nepokojným očiam, ktoré tak moc milovala. 
,,Nevieš, čo sa stalo! Rozumieš?!" spustil na ňu Levi prísnym, hlbokým hlasom, z ktorého sa väčšina členov légií staviala do pozoru. V podstate by tým aj v nej vyvolával istú dávku rešpektu, no to by jeho tón nemohol byť podčiarknutý istou nervozitou a niečím, čo by si dovolila nazvať takmer strachom. 
,,Keď sa ťa budú pýtať, tak odpovieš, že sa ti to stalo po prvýkrát a že nemáš ani tušenia, ako je to možné, áno?!" spustil na ňu ďalšiu reťaz slov, ale ona ich akosi nevedela rozumne vnímať. 
Dívala sa len na jeho líce a ústny kútik, ktoré hyzdili zranenia a v pamäti sa jej následne vynorilo, ako sa pred ňu postavil a bez zaváhania ju bránil, keď ju chceli spútať. Dostal sa tak do hrubého konfliktu s nejedným vyšším a nakoniec to bola ona sama, ktorá to ukončila. 
Sľúbila im, že ak ho z toho vynechajú, tak sa ihneď vzdá a bude spolupracovať.  
,,Silvia!" znova ju rázne oslovil. ,, Počúvaš ma vôbec?!" okríkol ju a v jeho pohľade sa jasne značilo veľké rozladenie.
Tento Levi bol na míle vzdialený tomu pokojnému, rozvážneho mužovi, ktorého poznala. Mladík pred ňou pôsobil strnulo, nepokojne a vystresovane.
,,Odstúpte od nej, kapitán Ackerman!" ozvalo sa za nimi a ona postrehla, ako sa napäl.
Bolo nutné až druhé vyzvanie, aby konečne poslúchol, ale aj vtedy zaváhal, zaškrípajúc pri tom zubami.
,,V súdnej sieni už všetci čakajú len a len na vás." oznámil jej monotónne postarší muž a ďalší dvaja pristúpili k nej.
Ešte predtým, ako opustila celu, si dovolila letmý pohľad smerom, kde Levi stál. Z toho obrazu sa jej síce robilo nevoľno a nebol jej zrovna dvakrát príjemný, no odvrátila sa až po tom, čo ju jeden zo strážcov nie práve citlivo popohnal.

***

Zažívala dokonalý pocit deja vu, ako tam tak stála, obkolesená toľkými ľuďmi, ktorí ju súdili len na základe toho mála, čoho sa dopočuli. Iné to bolo akurát v tom, že takto pred nejakým časom bol na jej mieste Eren  Jaeger a Levi si ho pred zrakom všetkých kruto podával. Mnohým sa vtedy to gesto zdalo byť surové, ale ona a aj tí, ktorí mali ku kapitánovi najbližšie, dobre vedeli, že tým len chcel poukázať, že im zo strany toho úbohého chlapca nič nehrozilo.
Súdny proces za začal ako obvykle, formálnym úvodom. Potom sa v krátkosti pre kompletnosť predstavila a začala sa tá menej pekná časť. 
Otázky, ktoré jej kládli, mali najskôr jednoduchý charakter. Neskôr sa začalo pritvrdzovať a akonáhle sa dostali do obdobia jej detstva, narazili priamo na ten hlavný a pre ňu bolestivý bod. 
,,Máme tu informácie, že vás asi v období vašich desiatich rokov našla sa potĺkať mimo hradby jedna zo skupín, ktorá bola práve na výprave. Čo nám k tomu môžete povedať?" spýtal sa jej hlavný sudca, na čo ona zomkla pery. Prestúpila z nohy na nohu, na čo sa mnoho ľudí strhlo a taktiež aj časť légií, ktorá bola prítomná a pripravená kedykoľvek zasiahnuť, takmer automaticky siahla na zbrane. 
,,Uhm..." uprela svoje modré oči pred seba. ,,Dieťa ako ja..." hlesla. Nebolo jej veľmi po vôli o tom rozprávať, pretože to pre ňu rozhodne tá najcitlivejšia téma. Stačilo jej však iba krátko prejsť zrakom po všetkých zúčastnených a zastaviť sa pri ňom, aby ju toto jej malé zbabelstvo prešlo. 
Nemohla sa predsa takto správať. 
,,Bolo nás viac takých, čo sme nemali rodinu. Siroty, o ktoré sa starali ľudia naokolo, pokiaľ mohli. V každom prípade sme však nemali domov a väčšinou sme sa potulovali ulicami, čo sa nám, teda presnejšie mojim priateľov, stalo osudným." začala pevným hlasom. 
,,V tých časoch vznikla totiž sekta. Jedna z takých, čo sa rozhodli nebáť sa tých za hradbami, ale brať ich ako nové božstvá a uctievať ich." hovorila, ignorujúc pri tom všetky tie nevrlé pohľady, ktoré jej mnohí v sieni vysielali. Nebolo to jednoduché. Stáť tam. No napriek tomu predsa len cítila akúsi neochvejnú odvahu a odhodlanie.  
Ona už bola stratená. Dávno dozadu, keď sa rozhodla mlčať a držať si svoje tajomstvo pod zámkom, lenže...lenže on, Levi...
Nemohla dopustiť, aby ho do toho zaplietli. 
,,Táto sekta, ktorá má nespočetne veľa mien..." Len na malú chvíľu sa odmlčala, aby sa mohla poriadne nadýchnuť. 
,,...nás nalákala a uniesla za hradby, aby nás hromadne obetovala týmto ich domnelým božstvám." dokončila, sklopiac pri tom zrak. Zahľadela sa na svoje ruky v ťažkých okovách a ukradla si ďalších zopár sekúnd na to, aby si premyslela, ako pokračovať. 
Pery sa jej jemne zachveli a párkrát zbytočne pootvorila ústa. 
,,Vtedy som sa pravdepodobne premenila po prvýkrát." vyriekla o čosi tichšie. Miestnosťou sa ihneď rozlial šum a nepokojná vrava, ktorá bola však rázom umlčená prísnym zdvihnutím ruky jedného zo sudcov.
Dovolila si opäť nazrieť k Levimu a videla na ňom, ako moc sa mu tie jej slová nepáčili. V tvári sa mu zračil čistý hnev, miešaný so štipkou zúfalstva, za ktoré mohla jej odpoveď.
,,Tvrdíte mi teda, že sa vám to už stalo?" zopakoval niekto z rady a ona len mlčky prikývla.
,,Prečo ste to držali tak dlho v tajnosti?" spýtal sa jej následne úplne hlúpu a zbytočnú otázku, ktorá ju prinútila sa trošku znechutene pousmiať.
Bolo to predsa úplne jasné.
,,Bála som sa." odvetila, zdvihnúc pri tom hlavu.
,,Klamali ste nám." skonštatoval vzápätí útočne a veľa ľudí horlivo tomu tvrdeniu prikývlo. Spustila sa tým ďalšia vlna protestov a jej ušiam neušlo aj zopár vulgárnych poznámok na jej adresu.
V podstate to tým ľuďom ani len nemohla mať za zlé. Predsa len sa so svojim postavením dokázala voľne pohybovať medzi všetkými troma hradbami a tak plne chápala ich zmýšľanie, ktoré bolo práve teraz narušené obavami.
,,Viem, čoho som sa dopustila. Na svoju obhajobu môžem povedať len toľko, že vtedy pred tými jedenástimi rokmi som ešte nechápala, čo sa to vlastne udialo. Nedokázala som si to spojiť a rovnako tak, ako tentoraz, bolo veľa vecí z toho až príliš rozmazaných, aby som si z nich vyvodila takýto záver. S postupom času som to začala dokonca pripisovať svojej bujnej fantázii a halucináciám, ktoré by práve mohli byť výsledkom toho krvavého zážitku, ktorého som bola svedkom." Tušila, že ani toto sa mu nebude pozdávať, ale musela výjsť s pravdou von. Ak by zaklamala a prišlo sa na to, mohlo by to mať nepriaznivý dopad aj na neho.
,,Až keď sa objavil ten chlapec, Eren Jaeger, tak som si uvedomila, že to všetko, čo sa udialo v tom lese, malo reálny základ a že skutočne bolo možné, aby som sa vtedy zmenila na jednu z nich." Znova nastala z jej strany menšia odmlka a až keď usúdila, že ju nemienili prerušiť, rozhodla sa rozprávať ďalej.
,,V tom čase som sa chcela priznať. Skutočne som sa chcela priznať, ale potom sa objavil problém v podobe Annie Leonhardt a ja..." Pevne si zahryzla do spodnej pery. Jej oči sa znova stretli s tými jeho, z ktorých tentokrát však nedokázala vyčítať absolútne nič.
,,Zľakla som sa, že by ma mohli spojiť s ňou a obrneným titánom." dokončila, nespúšťajúc pri tom z neho pohľad. Akoby...
Akoby to ani len nevravela všetkým tým ostatným, ale len a iba jemu. Niekde vo vnútri totiž momentálne cítila silnú potrebu vysvetliť to, ozrejmiť. Povedať mu, že jej to je ľúto, že...
Súd ju zahltil novými otázkami. Na mnohé z nich sa jej už nedalo veľmi sústrediť a tak jej odpovede boli čím ďalej, tým menej celistvé. Keď bolo nakoniec po všetkom, opäť ju odviedli do cely s tým, že sa čoskoro rozhodne o jej osude.

***

Mala veľmi zmiešané pocity, keď sa znova po necelých dvoch hodinách postavila pred súd. Nedalo by sa povedať, že sa nebála a nepociťovala nepríjemné napätie, ale na druhej strane z nej šla istá dávka rezignácie a istého prijímania toho, čo malo prísť. Predsa len utekala pred tým všetkým tak dlho a z istého, celkom nie práve normálneho uhlu pohľadu, jej to prišlo ako určitý druh úľavy.
S každou jednou misiou, s každým novým ohrozením sa v nej len stupňoval stres a obavy a najhoršie bolo už len to pomyslenie, že by to nemusela zvládnuť a že by tak svojou zvláštnosťou nebodaj niekoho ohrozila na živote.
Nebolo to ľahké. 
Nebolo to ľahké vôbec! A možno aj preto bola práve teraz skôr zmierená s tým, čo ju mohlo čakať a jej myseľ bola rovnako tak otupená, ako v tom lese, keď ju Levi držal v náručí a ona sa spamätávala. Jej pud sebazáchovy bol opäť potlačený na tie minimálne hodnoty a to jej čiastočne dopomáhalo k tomu, aby reagovala takto neutrálne.
A to i napriek tomu, že miestami vo svojom vnútri zvádzala ukrutný boj.  
Tak, ako ku koncu procesu, ani teraz moc nevnímala úvod a pohľadom tápala v dave.
Aj teraz ho chcela ho nájsť. Vidieť ho, jeho výraz a to všetko, čo by jej napovedalo, ako to zobral.
V podstate bol tým jediným, o čo momentálne javila úprimný záujem a to aj cez tú ťažkú, imaginárnu oponu, zodpovednú za jej utlmený stav.
Vlastne to celé bolo akési zvláštne. To, ako to videla a ako sa správala. Vždy sa totiž bála toho, ako bude musieť zareagovať, keď to celé praskne a tento jej až desivý pokoj by ju za iných okolností skutočne udivoval.
Možno to bolo únavou, možno tým rýchlym sledom udalostí.  
V každom prípade sa necítila byť tak úplne sama sebou, ale zároveň jej to ani len príliš neprekážalo.
Bol to akoby jej vývin, akoby sa niečo v nej menilo a prehodnocovalo jej doterajšie postoje. 
Lenže ono to nemohlo trvať večne a ona postupne prichádzala k sebe, aj keď o to nemala záujem. Reč sudcu sa totiž končila a aj jej ospalé vnútro začalo akosi tak cítiť, že sa blížila tá jedna, jediná veta, ktorá rozhodne. 
Dusím sa. Bola jej prvá myšlienka, keď konečne začala poslúchať radu, ktorá momentálne vymenovávala všetky prehrešky, ktorým sa voči nich dopustila. 
Obvykle sa pocit dusenia rovnako tak spájal aj s tým, čo zvykla prežívať. Úzkosť, strach, nervozitu...
A ani teraz to nebolo iné. Bolo to dokonca silnejšie, intenzívnejšie a preto mala chuť sa znova dostať za tú clonu, za ktorou sa skrývala doteraz. Nechcela precitnúť, nechcela, aby k nej tie slová doliehali a ničili jej síce bláznivý, no vítaný pokoj. 
Navyše, stále ho nevidela
Že by to tiež nechcel počuť? Napadlo ju a smutne sa pousmiala.
Keď napokom svoj pohľad uprela k zemi, z úst sudcu vykĺzlo niečo, v čom už vonkoncom nedúfala. 
,,...voľná..." zaznelo sálou, na čo ňou až prekvapene trhlo. Pomaly zdvihla hlavu, zatiaľ čo si jej myseľ znova rýchlo prehrala, čo bolo práve vyslovené.   
,,Na základe toho, že sa kapitán Ackerman rozhodol zobrať za všetky tieto nepríjemné udalosti zodpovednosť a zároveň ochotne prisľúbil, že si vás vezme na starosti a zakročí v prípade, že sa všetky obvinenia a teórie voči vám naozaj potvrdia, sme sa rozhodli vám dať ešte jednu šancu..." 
Plne sa sústrediac na všetko, čo povedal, mimovoľne pootvorila údivom ústa. 
Levi? On?! Neverila vlastným ušiam a preto znova zmätene tápala v po dave, s cieľom nájsť ho a uistiť sa, že sa jej to len nezdá, že... 
,,Za mrežami si odsedíte tento posledný deň a zajtra si vás kapitán Ackerman vyzdvihne. Od toho momentu mu budete podriadená a v prípade akýchkoľvek komplikácií, ktoré kvôli vám nastanú, nebude váhať pozmeniť náš rozsudok." dodal ešte, ale to bolo pre ňu už nepodstatné. 
V duchu sa totiž venovala tomu, čo rozhodne nebolo ďalej súčasťou tejto siene. 

***

Keď ju napokom stráže zaviedli späť do cely a nechali ju samotnú, ešte dlho sa nedokázala zbaviť toho zvláštneho, mätúceho pocitu. Spozornela až vo chvíli, keď začula kroky vedúce k dverám, za ktorými už hodnú chvíľu stála. Prižmúrila oči, keď ich niekto otvoril a dnu sa vkradlo svetlo z chodby. Párkrát dokonca zažmurkala, ale už po pár sekundách videla celkom jasne svoju návštevu.
Jej telo zalialo príjemné teplo hneď, akonáhle ho zbadala a ani sa len nestihla za ním natiahnúť a už bol pri nej a pevne ju zvieral v náručí.
,,Bože, som..." prehovoril. ,,Som tak rád." hlesol a objal ju ešte tuhšie.
Silvia zachytila tú obrovskú úľavu, ktorá mu zaznela v hlase a jemne sa zachvela. Prvotné zarazenie z nej rýchlo opadlo a nahradila ho emócia, ktorá bola tak silná, až ju to dojalo. Jej výraz zreteľne zmäkol a trasúcimi rukami ho objala okolo pása.
Zachránil ju.
Naozaj tak urobil aj po tom, čo mu to zatajila a práve v tomto okamihu to akoby na ňu doľahlo a ona si plne uvedomila vážnosť situácie, ktorú si prežila. Doteraz sa cítila ako v nejakom čudesnom tranze, v ktorom jej bolo takpovediac jedno, čo sa udeje, ale momentálne vnímala tú ťažobu, ktorá z nej postupne opadávala.
Privrela unavené oči a tvár si zaborila do jeho ramena. Popravde, v týchto momentoch sa jej toho vyobrazilo v hlave mnoho. Veci, ktoré jej boli nepríjemné a aj tie, ktoré ju desili. Avšak konečne sa prelínali s niečím, čo jej tak moc chýbalo a o čom si myslela, že už dávno stratila.
Pri ňom to vždy bolo krajšie, príjemnejšie a hlavne, vytrácal sa ten chlad.
Cítila v bezpečnejšie, neohrozenejšie a dostávalo sa jej istoty, že s ním si takéto pocity naozaj mohla dovoliť, že mohla veriť a mať znova niečo z tej nádeje, o ktorú v tomto svete prišla.
A on zasa tušil, že sa tým obaja pohybovali po veľmi tenkom ľade. Nebolo to tak, že by ho to neprekvapilo a že by mu nedochádzali riziká, lenže tie boli práve tým, na ktoré počas súdu nemyslel vôbec.
Proste ju z toho musel dostať. Nemohol dopustiť, aby sa jej niečo stalo!
Jednoducho to takto potreboval. Potreboval ju. Veľmi!
Nech bola kýmkoľvek, on poznal to podstatné a preto ju stále nepúšťal ani teraz. Pritískal si ju k sebe aj naďalej, dúfajúc pri tom, že nový deň príde čo najskôr a ona definitívne opustí múry tohto hrozného miesta.
Nezaslúžila si to. Určite nie a on bol odhodlaný ju chrániť a urobiť pre ňu, čo bude nutné.
To všetko ostatné už šlo bokom a nemalo pre neho väčší význam.
Pretože aj keď to najskôr tak nevnímal, aj keď o tom predtým týmto spôsobom nepremýšľal, tak si predsa len v tejto nechutne temnej dobe boli vzájomne tým vzácnym svetlom. 
Obzvlášť pre neho mali isté veci veľký a omnoho hlbší význam, než by si ktokoľvek kedy myslel. Hlavne v týchto okamihoch, kedy sa cítil byť tou čierňavou pohltený ešte viac, než kedykoľvek predtým a ona bola tým jediným, pri kom sa mu ešte dalo pocítiť trošku šťastia.  

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie!
.

Milá Citruštek,
to mi ale trvalo, čo? 
Vlastne, neviem, ako vzniklo toto tu a ja sa za to začínam už teraz hanbiť -.- 
Zaslúžila by si si omnoho viac, niečo krajšie, ale... som momentálne v tomto neschopná a preto len dúfam, že si to akosi tak zobrala s rezervou a aspoň trošku ťa to potešilo. 
SnK je ťažká téma, lebo sa na to dívam stále skrz anime a to je také, aké je. Levi je super postava a rada som si na neho napísala niečo ďalšie, len z môjho pohľadu to nie je moc uspokojujúce.
Ale myslím, že tebe svoj momentálny, tvorivý stav nemusím nejako extra vysvetľovať :D a preto verím v štipku pochopenia :] :D
V každom prípade Ti ale ďakujem za všetky tie povzbudivé slová a...veď TY vieš :D :]
Mám ťa rada :*

***
  

2 komentáre:

  1. Ach... Peťulka... Prečítala som si túto krásu vo vlaku... Neuveriteľne neskutočne ma to oslovilo (a to doslova! :D Veď ty vieš! :D) Ja... Dojalo ma to. Ako taká precitlivelá... Ja... Snažím sa nájsť vhodné slová... Bolo to krásne a prežívala som infarktové stavy hneď na začiatku, lebo ten vzťah si opísala... Tak zaujímavo, tak.. Krásne. Malo to taký šmrnc... A skvelo si popísala Leviho správanie... Ľúbim ho v tej druhej dimenzii ešte viac <3 A to jej meno keď si predstavím ako hovorí... No doteraz sa tu vo vlaku usmievam a škerím a štípu ma oči ako tupaňu, lebo dojatie pokračuje. A teraz to možno vyznie, že som úchyl, ale fakt krásne a jemne a nežne a zároveň tak dráždivo si popísala ich spoločnú noc, že som pri tom takmer nedýchala a zimomriavky mi naskočili... Veľmi ma prekvapilo, že je titán, teda.. Taký dobrý titán a ja mám prekvapenia rada a hlavne zvraty, takže hodilo sa to tam perfektne. A už som sa začínala báť, že ako to dopadne, ale Levi nesklamal a... Moje dimenzionálne srdiečko je hotové. A ešte to s rým jej oslovením, že jej nikdy nepovedal Sisa.. Normálne sa mi to páčilo, OSLOVILO MA TO, lebo to je také typické pre Leviho, že z neho vyžaruje niečo nezvyčajné a ešte aj taká autorita a to, že sa najprv nezdá, že by dal čokoľvek najavo, ale opak je pravdou a ja som si ich spoločné chvíle, všetky spoločné chvílw užila ako keby som tam bola (ach... Veď ty vieš!)... Ja sa ti musím ešte ospravedlniť za moju slovnú zásobu... chudobnú slovnú zásobu, ale... Ja som,si neskutočne vďačná za to, že si to napísala pre mňa. Vôbec mi neprekáža, že som dlhšie čakala. Oplatí sa čakať, lebo... tvoje písanie mám veľmi rada a som rada, že som objavila tvoj blog a dostala sa k tebe (bože to muselo vyznieť... Ako nejaký stalker :D). Ja keď prídem domov, tak si to prečítam ešte raz, lebo... Hotová som.. Nepreháňam. Dostala si ma a na to, že máš krízu, tak... To bolo úžasné, nezabudnuteľné a... Rada by som ti do hĺbky popísala svoje pocity, ale... Dojalo ma to a nesmierne si vážim tento príbeh pre mňa... Je to celkom prvý príbeh, ktorý je venovaný mne a má to miesto v mojom vnútri. <3 Opakujem sa, ale je to nádherné, plné emócií, je to precítené a... Patrí ti veľké ĎAKUJEM. Si zlatíčko. Si veľmi šikovná a máš talent. Tento príbeh do mňa vlial úžasné pociry a moja nálada.. Tak tá je o 1000% lepšia ako bola. No, musím si to ešte raz prečítať a znova sa ponoriť do toho sveta, v ktorom sú...oni. :-* Akurát... Premýšľam o tej kamarátke, že to bolo... veľmi smutné, že o ňu prišla, ale tak to v tom ich svete chodí... No v príbehu bol smútok a strach, zmätenie, ale aj radosť a láska a... Krásne sa to prepájalo, spájalo a ja.. Ďakujem, moja zlatá Petrika, aj keď si,zaslúžiš oveľa viac ako len ďakujem. <3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Fáááájn, i ja som si to prečítala, aj napriek tomu, že ja toto anime... oprava, poznám ho, len som ho nevidela, takže nemám v podstate poňatia, kto je Levi. Napriek tomu mi v tvojej poviedke pripadal, ako celkom fajnová postava. Taká zdržanlivá, možno trochu hrubá, trochu panovačná, no predsa len akosi férová. Hm, možno som teraz napísala poriadnu hovadinu, ale mne tak pripadal, a keďže ja som v tomto prípade "nezaujatý pozorovateľ", môžem si dovoliť trepať xD A možno aj nie, v každom prípade, som ho popísala podľa seba. Do príbehu sa rozhodne hodil.
    Príbeh ako taký bol celkovo... hmmm, jednoduchý, no predsa len pútavý. Zachytával - samozrejme - hlavne myšlienky a pocity hlavnej hrdinky, čo ma pekne dostalo do celého príbehu a umožnilo mi to zažiť sa do danej situácie.
    Bolo to sčasti smutné a depresívne, no napriek tomu sa to skončilo v celku dobre. Nuž a mne nezostáva nič iné, než ťa pochváliť. Náhodou je to podarený príbeh a tie posledné vety sa mi skutočne veľmi páčili, neviem, čo si to s ním mala za problém. Si šikovná :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)