piatok 25. decembra 2015

V tvojej mysli

Pre moju astrálnu dvojičku ˇˇ
Farah, chcela som sa Ti hlavne poďakovať za tie tri týždne, čo si ochotne počúvala moje škemranie a sťažovanie a vlastne za všetko, čo si doposiaľ pre mňa urobila :] 
Myslím tým aj túto Poviedku.
Však My vieme svoje :] :D ...a ja si toho vážne moc cením :]

Úprimne, nečakala som, že niekedy napíšem niečo podobné, no dúfam, že mi to aspoň trošku vyšlo.
Zistila som, že neviem s jeho charakterom pracovať :D ale tak snáď Ťa to aspoň trošku poteší :] 
Snažila som sa tomu dať niečo, čo by si mohla prijať :D
Len...ja neviem, cítim, že to zrejme chcelo iný príbeh. Ale tak málinko som sa hádam trafila :D 
Ja totiž nerada mením charaktery. NERADA. Tak dúfam, že som ti neskazila tvoju "lásku". :D

P.S. aspoň ten obrázok som vyberala vážne poctivo :D

FanFiction - X- Men
Erik Lehnsherr / Magneto x OC

Ťažko povedať, či ho k sebe začala priťahovať v tom momente, čo sa ich pohľady po prvýkrát stretli, alebo to bolo omnoho, ale omnoho skôr...V každom prípade sa všetko dialo tak, ako malo. Dialo sa všetko tak, ako to chcela ona. Bolo to tak vždy...zakaždým, neustále.
Nemohla však za to. Ona bola...iná. Odlišná.
Narodila sa taká.
Bola tou, ktorú spoločnosť označovala za "mutanta".

Prečo tu stále chodí? Pomyslela si v duchu a zamračila sa. Nemá snáď tých kníh už plné police? Nervózne si zahryzla do spodnej pery, no aj tak s hranou ochotou podišla k jednému z regálov v obchode, kde práve pracovala a začala hľadať ním vyžiadaný titul. Potichu si mrmlala názov a aj meno autora a očami rýchlo prechádzala po jednotlivých dielach, snažiac sa ignorovať jeho prítomnosť za sebou.
,,Kde to je?" zašomrala dostatočne potichu na to, aby ju nemohol počuť a začala mrzuto prešľapovať z jednej nohy na druhú. Dnes jej to išlo... neskutočne pomaly a vlastne jej to vždy šlo takto zle, pokiaľ jej zákazníkom bol práve on. Chodil tu často. V poslednej dobe až moc často a ona začínala mať pocit, že práve ona je tým dôvodom, prečo tomu tak je. Nie, nebola namyslená a ani si nič nenahovárala, no vedela, že to spustila práve ona. Spustila túto jeho vlnu príchodov tým, keď tu zavítal po prvýkrát. Ešte teraz si jasne pamätala, ako sa vtedy motala na úplnom konci obchodu a vykladala nový tovar, keď sa za ňom náhle ozval jeho príjemný hlas a požiadal ju o pomoc.
Po celý ten čas mal akési také to čarovné, šarmantné vystupovanie a jej neušlo, ako moc príjemne a sympaticky vyzerá. Navyše, bol neskutočne trpezlivý a zdvorilý, čo sa o väčšine návštevníkov povedať nedalo a tak nakoniec na ňu zapôsobil viac, než sa jej obyčajne stávalo. Nakoniec bolo úplne prirodzené, že keď mu podávala jeho tašku s vybraným tovarom a popriala mu pekný zvyšok dňa, tak jej prebehlo mysľou, že by ho...ešte niekedy rada stretla. 
Pri tej poslednej spomienke na svoje zlyhanie mierne potriasla hlavou.
Už dosť! V duchu pokarhala samú seba a opäť sa pokúšala sústrediť na svoju prácu.
Už je to dlho, čo si zakázala voľne premýšľať a takmer väčšinu svojho života si dávala pozor na to, na čo myslí, no v tej danej chvíli...v tom malom, kratučkom momente to jednoducho nedokázala ustrážiť tak, ako sa jej to darilo inokedy. Úprimne, sama netušila, že by jej schopnosti mohli mať až tak silný účinok a popravde, mierne ju to až vystrašilo, pretože to znamenalo to, že ich opäť nemá pod svojou úplnou kontrolou.
Tak tu si. V jej zornom poli sa konečne objavilo to, čo sa tak moc snažila nájsť. Postavila sa na špičky, natiahla sa za knihou a zobrala ju z police.
,,Nech sa páči." poznamenala, keď sa k nemu otočila a podala mu ju.
,,Ďakujem." odvetil, keď pevne zovrel koženú väzbu v prstoch a jeho modré oči sa intenzívne vpili do tých jej. Na moment ju tá modrá úplne vtiahla a mimovoľne sak nemu málinko naklonila.
,,Nemáte za čo." povedala potichu, pričom sa ešte stále topila v jeho hlbokom pohľade a kútiky jej úst sa zdvihli do milého úsmevu.
A ja sa vôbec pýtam, že prečo tu chodí? Vedela, že je to jej práca. Vedela, že mu to robí ona, že ho núti sa stále vracať aj napriek tomu, že jej to samej nie je príjemné.
Bola...v rozpoložení. Kebyže má moc nad slovami a nie nad myšlienkami, ustrehla by to, ale takto...  Myslela na neho častejšie, než bolo vhodné. A práve sila tohto jej vnútorného toku ovplyvňovala jeho správanie.
To, že niečo takéto dokáže, že môže ostatným vštiepiť svoje názory a presvedčiť ich, si uvedomovala už ako malá a najmä vtedy, keď s bratom nechtiac rozbili obľúbenú vázu. Mama ju za to hrešila a jediné, na čo ona myslela, bolo to, že prečo nepotrestá aj jej súrodenca. Chvíľku na to, čo jej hlavou prebehla táto myšlienka, sa jej matka od nej odvrátila a svoju pozornosť upriamila na mladšieho z nich. Chytila ho za rúčku, potiahla a capla po zadku.
Všetci traja boli v danej chvíli poriadne zmätení...ona na nich totiž nikdy predtým nezdvihla ruku. A najviac rozladená ostala práve ona... a od toho momentu začala akosi tak inštinktívne cítiť, že to bolo jej vinou.
,,Zabalím vám to?" spýtala sa ho, keď došli k pultu.
,,Nie, netreba." Len jej podával peniaze, ktoré si od neho zobrala a vzápätí mu aj vydala.
,,Ďakujeme za nákup." dodala, ako mala vo zvyku a vtedy sa ich oči opäť stretli.
,,To ja ďakujem za vašu ochotu." znel tak milo a na jeho perách sa objavil prívetivý úsmev. Sledovala jeho neskutočne príťažlivé pery a v tej chvíli bolo hneď isté, že toho muža len tak rýchlo z hlavy nedostane a že ani on...z tej svojej nedostane ju.  

,,Vieš, že to takto nie je správne?" zamumlala pomedzi bozky, ktorými ju zahŕňal. Opierala sa o dvere jeho bytu a on sa k nej skláňal, držiac ju pevne na boky.
,,O čom to zasa rozprávaš, hlupáčik?" položil jej otázku a vtisol jej pusu na líce.
,,Tieto ústa..." zašepkal.
,,...patria na tie moje." Pobozkal ju. Jemne. Nežne. Tak, ako to vedel len on, tak, že pocítila to príjemné chvenie začínajúce niekde v podbrušku, rozptýľujúce sa postupne do každého čo i len najmenšieho kúsočka jej tela.
,,Ty to nechápeš..." oponovala a zmorene sa čelom oprela o jeho rameno. Vdýchla jeho vôňu a privrela oči. Ucítila, ako sa jeho silné paže ovinuli okolo jej pása a pritiahol si ju k sebe ešte viac.
Prstami začal jemne prechádzať po jej chrbte a jeho pery sa opatrne dotkli jej odhalenej pokožky kúsok nad kľúčnou kosťou.
Povedala mu to už dávno predtým. Povedala mu o tom, kým je a čo dokáže. Priznala sa mu a on sa priznal jej. No...neušiel, ako čakala. Len sa...pousmial. Tak pekne, tak, ako to robieval vždy.
,,Ty ma neľúbiš, Erik." vyriekla potichu a zdvihla k nemu hlavu. Stretla sa s jeho pokojným výrazom.
Nebral jej slová vážne. Neakceptoval ich...odmietal.
Rozpačito odvrátila pohľad a rukami rozladene zovrela látku jeho košele.
,,Koľkokrát ti to musím dokazovať?" zašepkal jej do ucha a následne ju pobozkal na čelo. Jeho hlas znel chrapľavo, mužne a vyrovnane. To, čo sa mu po celý ten čas tak marne snažila vysvetliť, s ním nerobilo vôbec, ale vôbec nič.
Pocítila nervozitu.
,,Nie je to skutočné." zašomrala potichu, na čo on utužil svoje objatie. Mierne sa zachvela. Tá jeho blízkosť, pocit pevného tela na tom svojom a neskutočná príťažlivosť, ktorú v ňom videla zakaždým, keď s ním bola, ju vždy vedeli vyviesť z miery. Ona ho milovala. Zaľúbila sa do neho úprimne... to z jej strany to bolo pravé, ozajstné!
,,Nerozumieš tomu..." Odrazu pocítila hnev. Prečo nemôže počúvať? 
Aj keď sa pýtala, vedela odpoveď na túto svoju otázku. Dokázala by ho od seba odohnať jediným, svojím tichým želaním, no vždy, keď sa o to pokúšala, iné myšlienky tento smutný povel okamžite prevážili. A práve v momentoch ako bol tento, už nedokázala vo svojej hlave ustrážiť vôbec nič. Zo začiatku boli aspoň dve strany...jedna, ktorá po ňom túžila a tá druhá, ktorá jej šepkala, že to nie je správne, no teraz sa akoby tieto dve polovice spojili v jednu obrovskú, chaotickú masu.
,,Ľúbiš ma, pretože...to tak chcem ja. Chápeš?" rozprávala potichu, pomaly a aj napriek zlosti sa pokúšala voliť vhodné slová.
,,Nie je to tvoje rozhodnutie. Je to moje prianie. Je to...mnou." vysúkala zo seba a odrazu v hrdle pocítila akúsi nepríjemnú, neprehltnuteľnú guču niečoho trpkého.
,,Hlúposť." zamrmlal a rukou jej prešiel po vlasoch. Prinútil ju nazrieť mu do tváre a chcel jej vstisnúť ďalší bozk, no odtiahla sa.
,,Ja ťa k tomu nútim." precedila pomedzi zuby. Cítila, že sa prestáva ovládať.
,,K čomu?" spýtal sa, stále pokojne.
Bola s ním už dosť dlho na to, aby si na jeho pohľady zvykla a neuvádzali ju do rozpakov, no teraz...spôsob, akým sa na ňu díval, ju rozrušil. On nebol len obyčajný muž. On nebol ani len...obyčajný mutant. Mal v sebe niečo silné, niečo...dominantné a až panovačné. Nebol prostoduchý a už vonkonom sa nedalo v ňom len tak ľahko čítať.
,,Nie je jednoduché sa mi dostať do hlavy." prehovoril znova, keď mu neodpovedala a uškrnul sa.
,,Ver mi...už sa o to pokúšali. Poznal by som to." každé jedno slovo vyslovoval pomaly a opatrne, pričom z nej stále nespúšťal svoj zrak.
,,Nemôžem byť takto sebecká." nenechala sa a on sa akosi tak zvláštne pousmial.
,,Môžeš byť tak sebecká, ako len chceš." Sklonil sa k nej a tentoraz ho nechala, aby ju pobozkal. Jemne sa vpíjali jeden druhému do pier a ona ho pevne objala okolo krku. Bolo ťažké sa tomu brániť, bolo ťažké sa...zachovať správne a on jej to vôbec neuľahčoval.  
,,Nebudeš takto šťastný." zašomrala mu do úst, keď sa jej naskytla príležitosť.
S povzdychom ju pustil a poodstúpil od nej. Sledovala jeho vysokú postavu, ako sa jej otáča chrbtom a zamračila sa.
,,Ja viem, že ťa týmto hnevám, ale..."
,,V tom kníhkupectve som ťa nestretol po prvýkrát." prerušil ju a znova sa za ňou obzrel.
Chvíľku jej trvalo, kým spracovala tie slová a hneď na to sa zatvárila zmätene.
,,Čože?"
,,Že som ťa v tom kníhkupectve nevidel po prvýkrát, čiže som za tebou prišiel sám." pristúpil k nej.
,,Sám, bez tvojho ovplyvnenia." poriadne zdôraznil každé jedno slovo. Chcel, aby pochopila. Chcel, až vie, že jeho záujem nepramení z toho, že to... ona tak chcela.
,,Uhm...ako? ....Kedy?" odrazu nevedela, na čo sa spýtať skôr. Bola prekvapená. Nikdy jej o tom nepovedal, nikdy jej to...nespomenul. Po celú tú dobu si bola istá, že je to ňou.
,,V parku...v obchode, na pešej zóne...v kaviarni...tých miest bolo veľa." rozhodil rukami a znova na ňu upriamil, teraz už vážne, až prísne vyzerajúce oči.
,,Prečo si mi to nepovedal skôr?"
,,Pretože by si sa pýtala na dôvod." odvetil jej.
,,A ten je...?" Skúmavo mu nazrela do tváre a čakala, čo povie.
Znova sa od nej odvrátil. Nechápala to gesto. Prišlo jej to, akoby to...nemala vedieť, akoby pred ňou niečo skrýval.
,,Hľadali sme ťa." povedal po hodnej chvíli.
,,Hľadali?" Na čele sa jej urobila vráska a tentoraz to bola ona, ktorá urobila krok jeho smerom.
,,Dva roky dozadu... sme sa snažili zhromaždiť čo najviac takých, akí sme my." hovoril to tak mrzuto. Mala pocit že je...až nervózny. Nebolo to pre neho typické.
,,Ale..." rukou si zašiel do svojich vlasov. Áno, bol nervózny.
,,...nevyšlo to a tak..." odmlčal sa a očami tápal po miestnosti v snahe nájsť si nejaký oporný bod. Videla na ňom, že nie je úplne sám sebou.
,,Tak...?" pobádala ho, aby pokračoval a pristúpila k nemu ešte bližšie.
Chvíľku sa na ňu váhavo díval, no nakoniec sa posadil na pohovku a začal rozprávať. O všetkom...o sebe, o jeho priateľovi Charlesovi.... Vytušila, že jej toho ešte veľa zatajil a nejako tak inštinktívne cítila, že jej zrejme ani nikdy nepovie úplnú pravdu, no ...pozorne ho počúvala. Mlčala a pozorovala ho. Muža, o ktorom si myslela, že len náhodne vstúpil do jej života. Muža, ktorý v sebe nosí viac tajomstiev, než ktokoľvek iný.
,,... a potom som si spomenul na dievča pracujúce v kníhkupectve." opäť bol kľudný. Znova bol vyrovnaný a taký, akého ho poznala. Znova sa na ňu upieral svoj zrak tak, ako vždy. S citom, sebavedomím... Tá jeho zmena netrvala dlho.
,,Znie to ako lož, ale..." pevne zomkol svoje pery.
,,Nie som dobrý. To ti nebudem nahovárať." silene sa uchechtnul.
,,No ty si vážne tá posledná, ktorú... by som chcel niekedy kvôli svojim plánom využiť."
Úprimne, nerozumela všetkému, čo jej práve povedal. No už dlhšiu dobu mala ten dojem, že kebyže sa jej osoba stojaca pred ňou zdôverí s hocičím, bolo by to aj tak jedno.
Nič by sa tým nezmenilo. Bola z toho všetkého mierne rozladená, to áno. No opäť tu bol ten cit, tá emócia, ktorá prebila všetky ostatné. Pri pohľade na neho, pri pohľade do tej...modrej.
Chcela ho. Tak moc a... ostatné šlo akosi tak bokom.
Zaujíma ma vôbec, aký bol jeho zámer? Smutne sa pousmiala, keď si to uvedomila a venovala mu chápavý pohľad, ktorý si však on nevšimol, pretože ten svoj fixoval niekde na podlahu.
Je mi to... jedno. S touto myšlienkou sa k nemu dostala na dosah ruky a položila mu svoje paže na ramená, čím upútala jeho pozornosť.
Ja sama nie som... úplne bez viny.
Pohladila ho po tvári a tým mu dala najavo, že je to z jej strany...v poriadku.
Krátko na to ju silno objal okolo drieku a pritiahol si ju k sebe na kolená. Ich pery sa znova spojili. Znova sa hltavo ochutnávali v snahe... niečo dokázať tomu druhému. Bolo to komplikované a predsa len, keď boli takto spolu, bolo im obom až neuveriteľne ľahko.
Netrvalo dlho, kým sa rozvášnili a ich letmé dotyky nabrali nielen na intenzite, ale aj na význame.
Chceli sa. Navzájom a ...v každom z nich bolo čosi sebecké.
Zvalil ju pod seba na gauč a obaja pokračovali v láskaní toho druhého. Z tej nehy a túžby, čo si tak ochotne vymieňali, im bolo horúco, ale tak... sladko a príjemne horúco, že ani jeden z nich nedokázal prestať.  

Ťažko povedať, či to bola vlastne ona, kto bol skôr v jeho mysli...alebo to bol zrovna on, kto bol v tej jej. V každom prípade to cítili rovnako. A pravdepodobne... to cítili aj úprimne.

.
.
.


 

2 komentáre:

  1. No, takže... v prvom radi ti napíšem, že mi padla sánka dolu, hneď jak som otvorila tvoj blog a zbadala že niečo nové pribudlo a jak som mrkla na gifko, hneď som vedela, že koľká bije :D Priznám sa, že som nečakala, že napíšeš niečo o Erikovi, ale o to viac ma to prekvapilo a potešilo! :D V poslednom čase som z toho herca úplne namäkko a to sa týka, samozrejme, aj X-Menov (teraz ešte aj vyšiel nový trailer na pokračovanie X-Men), takže si vieš predstaviť, že ako to so mnou zamávalo, keď som videla, že si napísala napokon niečo na neho. (ale, úprimne, moje najväčšie prianie si nesplnina - najviac by ma aj tak potešilo, keby mi napíšeš o mojom Murasakibarovi :( xD).

    Dlhšie sm hľadala slová, akými opísať pocity, ktoré som pri čítaní cítila. Prečítala som si to preistotu 2x po sebe a keď dopíšem tento koment, tak si dám ďalšie "kolo" a potom možno ďalšie a ďalšie :D Strašne moc sa mi páčilo, že akú si jej vymyslela schopnosť :) bola originálna a úplne tam do všetkého sedela. A okrem toho, obdivujem ťa, že si dokázala napísať o Erikovi niečo takto úžasné. Lebo máš pravdu, on je naozaj dosť komplikovaná postava a viem si predstaviť, že sa ti muselo ťažko na neho písať, no môžem ťa ubezpečiť, že si odviedla viac ako vynikajúcu robotu! Vyšlo ti to nielen trošku, ale že úplne! Fakt, takmer som pri čítaní ani nedýchala, už dávnejšie bolo mojím snom prečítať s iniečo o ňom (dokonca som mala v pláne písť na X-Men First class fanfickiu, ale tie plány aj predstavy sa nejako rozplynuli) a ty si mi to splnila ♥ takže som ti naozaj nesmierne moc vďačná. Bolo tam úplne presne všetko, čo na poviedkach milujem a všetko, čo tam malo byť :) a zapadalo to do X-Men prostredia, ale tým, že tam boli iba oni dvaja, tak to malo takú osobitú, povedala by som až intímnu atmosféru a celý čas som sa roztápala vo vnútri.

    Inak tá schopnoť bola vážne úplne rozporuplná. Lebo by si človek povedal, že niečo podobné by chcel určite mať/vedieť, že to musí byť super, každého presvedčiť o tom, čo chce on, dostať všetko, čo sa mu za chce, ale ty si nám ju ukázala aj z toho durhého, horšieho svetla, že nie vždy to môže byť dobré a správne. A viem si úplne predtaviť, že aké to muselo pre ňu byť, že si nemohla byť ničím istá a že sa len ťažko nechala presvedčiť. (počas čítania mi napadlo, že pred ňou možno vytiahne svoju helmu, o ktroje vieme, že je imunná voči psychickým schopnostiam a lozeniu do hlavy a tak jej to bude demonštrovať :D), ale ty si to napokon vymyslela ešte lepšia :) A som strašne moc rad, že t dopadlo tak, ako to dopadlo a aj že to bol ten Magneto, ktorvý "vznikol" po udalostiach vo First Class, čo sa rozšiel s Charlesom v zlom.

    Už som ti spomínala, že milujem ten pocit, keď čítam a mám v bruchu motýle? Nie? Nestáva sa mi to často. A ďakujem ti, naozaj úprimne a z celého srdca, že vďaka tebe a tvojej poviedke pre mňa, som ho mohla zažiť znova :)

    PS: k tým trom týždňom - nemáš vôbec za čo :) veď vieš, že ja tu som pre teba, hocikedy inokedy mi napíš, pokojne budem s tebou prežívať aj celé skúškové :) :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Jéj, si ďalší človek, ktorý mi nejakým spôsobom pretvára tie obyčajné komixové postavičky na... ľudské bytosti z mäsa a kostí! Bravo!

    Asi by som mala začať aj ja písať, dnes v noci som totiž vymyslela niekoľko rozkošných poviedok a jedna je aj napísaná....
    Veru, mala by som prestať žvaniť a ísť písať.

    Hentai no Kame

    P.S. Nevšímaj si môj dementný stav, som chorá.

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)