sobota 29. augusta 2015

Pre Hentai no Kame


 Milá Hentai no Kame,
v prvom rade sa ospravedlňujem, že to tak trvalo, ale...
Keď som videla zadanie, potešila som sa, že budem písať o tých postavách, no narazila som na nejaké problémy.
Problém č. 1- Riko..jej charakter je, že žiadny, to dievča nedostalo nijaký priestor v tých troch sériach!!!
Ďalej...Teppei..to je synonymum pre priateľského macka :D On má proste tak čistú karmu!
A posledný problém..Hyuuga, síce ufrflaný niekedy, no v podstate tiež neškodný! :D
Takže, ja som ten typ, čo keď niečo píše, musí mu to na tie postavy sedieť, dokonca som rozmýšľala, že pre teba, takú hravú osôbku, by som to zakončila tým, že sa na ňu obaja vykašľú a dajú sa dokopy :D no žiadne yaoi sa nekonalo, :P

Nakoniec z toho vzniklo toto, snažila som sa a nie som s tým moc spokojná, ale snáď sa Ti to bude aspoň trošku páčiť. 
Písala som to z pohľadu Junpeia :] a Kiyoshiho som postavila do takej..trošku zvláštnej úlohy :] 
Tak, uži si to aaa daj potom vedieť, či to bola až taká hrôza :D
Neviem, či som zabudla na nejaké chyby, čítala som to viackrát, no poznáš ma, vždy na niečo zabudnem.
Inak, prichystaj si glukomer, po tomto sa ti určite zdvihne cukor v krvi! :D


Sedel som s Riko v lietadle. Mali sme to namierené do Ameriky za Teppeiom. Hneď ako sme od neho obdržali správu, že všetko ohľadom operácie prebehlo úspešne, tak sme si začali vybavovať veci potrebné na cestu. Obaja sme sa tešili, no mal som taký ten pocit, že Aida sa raduje omnoho, ale omnoho viac, ako ja.
Odvrátil som sa od malého okienka a zahľadel som sa na nej spiacu tvár. Cesta bola unavujúca, leteli sme už pár hodín a ona svoj boj s únavou vzdala ako prvá. Opatrne sa zošuchla na moje rameno. Bolo to..príjemné...mať ju takto blízko. Ten náboj, čo medzi nami vznikal, som cítil už aj ja a to väčšina ľudí tvrdí, že muži si niečo také nevšimnú.
Avšak ani jeden z nás nikdy neprekročil tú pomyselnú hranicu, ktorá by bola dôkazom toho, že to medzi nami je vážne a že tvoríme pár. Z nejakého dôvodu som nebol proste schopný urobiť ten krok, naozaj maličký skrôčik, ktorý by mi zabezpečil, aby bola moja.
Poznáme sa už strašne dlho a možno to je ten dôvod, pre ktorý si stále držím odstup. Možno je to len strach z toho, že ak sa niečo pokazí, stratím tak dôležitého človeka.
Pred zápasom s Rakuzanom, keď som Aide skrátil vlasy, som jej čosi naznačil. Mal som v pláne sa jej po našom víťazstve vyznať, no nakoniec som sa k tomu vôbec nemal. Utiekol som. Ako zbabelec a doteraz tu ľutujem. Bola to ideálna chvíľa...a ja som ju nevyužil.
Teraz sme na ceste za naším priateľom a moje obavy stále narastajú. Nie som jediný, kto má s ňou takýto vzťah. Niečo mi totiž hovorí, že Kiyoshi je na tom rovnako.

Čakal na nás na letisku. Bolo to vážne pekné zvítanie. Veľmi úprimné, Aide dokomca ušla nejaká tá slzička. Obaja sme ho poriadne vyobjímali. Ten chlap nám vážne chýbal a taktiež sme si s Riko o neho robili naozaj veľké starosti. Ona sama už niekoľko dní pred operáciou nedokázala pokojne spať. Jasne si spomínam na jednu scénku ešte zo školy.

Celé tie dni bola myšlienkami niekde inde. Nesústredila sa na hodinách a dokonca aj na tréningoch bola zvláštna. Bol koniec poslednej hodiny a ako ostatní študenti, aj my sme sa pobrali do šatní. Akosi jej to dlho trvalo a veľmi pomaly vyťahovala svoje veci zo skrinky.
,,Riko, deje sa niečo?" odvážil som sa spýtať. Jej tvár posmutnela. Nerobilo mi to dobre.
,,Ja len..či to s Teppeiom nie je predsa len moja chyba." odpovedala mi a v očiach sa jej zalesklo. 
A bolo to tu zas. Odkedy odišiel, začala si úplne nezmyselne vyčítať, že to ona ho tlačila do tímu a zápasov. Jasné, že to nebola pravda a ani si to nikto nemyslel, ženská jedna hlúpa!
,,Už sme to prebrali miliónkrát. Teppei chcel s nami hrať, urobil by to, aj kebyže mu to zakážeš." odvetil som jej. 
,,Asi máš pavdu." povedala potichu a nazula si tenisky. Musel som niečo spraviť. Moje ruky sa inštinktívne natiahli k nej. Opatrne som si ju k sebe pritiahol a vtisol som jej bozk do vlasov. Ucítil som, ako stuhla, no aj tak som ju nemienil pustiť. Miloval som tú jej jemnú vôňu.
,,To bude dobré. Kiyoshi síce vyzerá milo, no je to veľké zviera. Nejaká operácia ho len tak nepoloží." zašepkal som a vtedy sa uvoľnila. Zaborila si tvár do mojej košele.
,,Ďakujem, Junpei." 

Ďalej som sa snažil na to objatie už nemyslieť, pretože moje telo vysielalo jasné signály vzrušenia. Sústredil som sa na cestu taxíkom. Amerika bola...jedno veľké, preplnené miesto. Pôsobilo to na mňa dosť chaoticky. Netuším, či by som tu mohol žiť.
Vystúpili sme a zobrali si svoje veci. Kiyoshi, ako pravý džentlmen, ihneď zobral Riko jej kufor. Trošku ma to...nahnevalo. Kľudne by som to zvládol sám.
,,Tak..vítajte v mojom dočasnom bývaní!" zvolal veselo a hrejivo sa usmial, keď nás nechal vojsť ako prvých do jeho bytu.
,,Zložte sa, kde len chcete." poznamenal a vošiel do jednej z miestností.
,,Urobím vám kávu alebo čaj? Jedli ste vôbec? Môžem niečo objednať." spýtal sa nás a už bral do rúk telefón.
,,Ak máš nejaké suroviny, mohla by som niečo navariť." poznamenala Riko.
,,Nie!" skríkli sme takmer naraz s Teppeiom, načo sa Aida zatvárila urazene.
,,Vy nevďačníci!" zahundrala, otvorila svoj kufor a začala v ňom niečo hľadať. Kiyoshi medzitým objednal pizzu a ja som len tak stál na strede izby, akoby som sa nedokázal nikde zaradiť. Cítil som sa akýsi nesvoj.
,,A inak...je to malý byt, keďže tu bývam sám, čiže Riko bude spať v mojej izbe a my dvaja na gauči." prehovoril a čakal na našu reakciu.
,,V poriadku." ani jeden z nás z tým nemal problém. Opatrne som nazrel do obývačky a mierne sa mi uľavilo. Bola to sedačka v tvare písmena "L". Aspoň nebudeme s Teppeiom vyzerať ako manželia. Tá predstava ma fakt desila. Keď som sa vrátil do kuchyne, o niečom veľmi pobavene debatovali. Sledoval som jej úprimný, široký úsmev. Ožívala. V Kiyoshiho prítomnosti.
Opäť sa vo mne ozval ten zvláštny...nepríjemný pocit.
Obaja sa k sebe nakláňali.
,,Tá káva je vynikajúca." poznamenala.
,,Naozaj?" spýtal sa jej a ...položil svoje dlane na jej drobné ruky, ktoré držali šálku. Pomaly si ju k sebe prisunul, nahol sa a odpil si.
,,To teda, urobil som ti ju lepšiu, než sebe!" smiali sa, bolo im dobre a ja som..žiarlil.
Na silu som si odkašľal. Nemal som v pláne stáť na prahu dverí večnosť. Aida sa zmätene odtiahla.
,,Kde sa túlaš?" spýtala sa ma a zdvihla si šálku k perám.
,,Bol som obzrieť gauč." zamumlal som potichu. Očkom som hodil po Teppeiovi. Usmieval sa..ale nie tým svojím obvyklým spôsobom. V tom jeho výraze bolo niečo...niečo iné.
Výsmech. Provokoval ma?

Zobudil som sa na nejaký zvuk. Pretrel som si unavené oči a posadil som sa. Z chodby sa šírilo svetlo a taktiež som počul nejaké hlasy. Zobral som si okuliare zo stolíka a vstal som.
Teppei nebol na svojej polke gauču. Tušil som, čo asi tak robí a ako som sa tak zakrádal chodbou, moje tušenie sa potvrdilo. To svetlo vychádzalo z jeho izby, kde mala spať Riko. Opäť sa o niečom rozprávali. Nakukol som dnu a videl som, ako obaja spokojne sedia na posteli. Celkom blízko vedľa seba. Nepáčil sa mi ten pohľad.
,,Oh..zobudili sme ťa?" spýtala sa ma, keď si ma všimla.
,,Nechceli sme byť tak hluční, no obaja sme nemohli zaspať." ozval sa Teppei. Nepekne som na nich zazeral. Cítil som sa akosi..zle.
,,Je ti niečo?" jej hlas znel tak starostlivo. Postavila sa z postele a podišla ku mne. Položila mi ruku na čelo. Bola príjemne studená.
,,Si akýsi bledý." poznamenala potichu a jej dlaň skĺzla na moje líce. Postavila sa na špičky a skúmavo si prezrela moju tvár. Bola odo mňa len pár centimetrov. Mal som chuť sa nakloniť a...pobozkať ju.
,,Donesiem ti nejakú vodu?" trhlo mnou. Nesúhlasne som pokrútil hlavou.
,,Určite si v poriadku?" tentokrát položil otázku Kiyoshi a podišiel k nám.
,,Mám tu nejaké lieky, nechceš niečo? Nebolí ťa hlava? " pokračoval. Celkom ma s tým všetkým...hneval. A aj teraz mal na tvári ten zvláštny úškrn. Vôbec mi to na neho nesedelo.

Teppei mal naordinované veľmi intenzívne rehabilitácie, takže sme každé ráno s Riko boli sami v byte. Netuším, že prečo, ale občas som sa pristihol, že sa neviem dočkať, kedy už konečne vypadne. Štval ma. Tie jeho čudné pohľady a úsmevy som bral...osobne. Možno som si to celé len nahováral, veď predsa len, keď vezmem do úvahy jeho mierumilovnú a priateľskú povahu.
,,Junpei? Pozrieme si nejaký film?" zavolala na mňa Riko. Vošiel som do obývačky, práve sa drzo hrabala Kiyoshimu v notebooku.
,,Teppei tu má celkom peknú zbierku." uškrnula sa.
,,Tak čo si dáme? Komédiu, horor..dačo rodinné alebo...romantiku? " to posledné povedala akosi tichšie.
,,Kľudne vyber sama." bolo mi to v podstate jedno.
Vybrala niečo tínedžerské. Bolo to vtipné, celkom sme sa pri tom pobavili, no potom prišla jedna z tých intímnych scénok. Cítil som sa trošku trapne. Očkom som sledoval Aidu, tiež ju to zrejme nenechalo úplne chladnú. Posunul som sa k nej a ona sa na mňa rozpačito pozrela. Vyzerala roztomilo a do tváre sa jej nahrnula červeň.
,,Nebaví ťa to? Môžeme dať niečo iné." spýtala sa zmätene a natiahla ruku smerom k notebooku. Chytil som ju za zápästie a ona mi venovala veľmi prekvapený pohľad. Rukou som ju objal kolo pása a pevne som si ju k sebe pritiahol. Skôr, než stihla zaprotestovať, som pritisol svoje hladné pery na tie jej. Boli tak..mäkké. Nechcel som prestať, ale usúdil som, že to bolo odo mňa trúfalé, takže som sa odtiahol.
,,Prepáč." zašpekal som a vtedy sa pre zmenu ona naklonila ku mne a opäť spojila naše roztúžené ústa. Vyviedlo ma to z miery, no rýchlo som sa spamätal a povalil ju na gauč, pričom sme sa stále obdarúvali horúcimi bozkami. Pootvorila ústa a ja som vkĺzol jazykom dnu. Chutila tak dobre. Opatrne som preskumával jej ústa a v podbrušku sa mi usadil akýsi príjemný tlak. Zašla mi rukami do vlasov a ja som si myslel, že sa v tej chvíli zbláznim. Chcel som...viac. Zapojil som sa do tejto našej sladkej hry o čosi dravšie. Rukami som sa presunul na jej bok a opatrne som prstami vošiel pod jej tričko. Hladil som jej rozpálenú a neuveriteľne jemnú pokožku. Tak moc sa mi to páčilo! A jej zrejme tiež, pretože jej ušiel ston, akonáhle som opustil jej ústa a začal som sa venovať jej krku. Obsypával som ju hrubými bozkami, mal som chuť... zjesť ju...celú.
,,Ľúbim ťa, Junpei." zašepkala. Tie slová ma prekvapili. Mal by som jej ich vrátiť, ale v tej chvíli som..zamrzol.
,,Deje sa niečo?" spýtala sa ma a pohladila ma po líci. V jej očiach bolo toľko nežnosti a citu. Nezniesol som ten láskavý pohľad. Odtiahol som sa a posadil. Riko ostala na chvíľu prekvapene ležať a potom ma následovala.
,,Čo sa deje?" bola zmätená. Netušil som však, čo mám povedať. Chcel som ju...strašne moc, ale niečo mi bránilo v tom, aby som pokračoval a aby som povedal tie dve slová.
,,Hej, Junpei! Hovorím s tebou!" zvýšila hlas a natiahla ku mne ruku. Postavil som sa, takže jej paža ostala visieť vo vzduchu.
,,Prepáč, Riko." na viac som sa nezmohol.
,,Nerozumiem ti." znela tak ublížene. Nechcel som ju raniť.
,,Ja.." pokúsil som sa niečo povedať, no v tom sme obaja začuli búchnutie dverí.
,,Som doma! Kde ste?" zakričal Teppei. O chvíľu už bol pri nás.
,,Pozeráme film." zamumlala Aida.
,,A! Tento mám rád!" zvolal nadšene a usalašil sa na gauči...medzi nás.

Bol to náš posledný večer predtým, než odídeme. Riko sa mi od toho incidentu po celý ten čas vyhýbala a neprehovorila so mnou viac, než bolo treba. Aj teraz. Rozhodli sme sa ...alebo skôr oni dvaja sa rozhodili, že čas, ktorý nám ostáva, strávime niekde vonku. Bola už tma, takže ulice boli o čosi prázdnejšie. V tomto svetle sa mi to tu zdalo o čosi prijateľnejšie. Dokonca by som povedal, že to má istú...čarovnú atmosféru.
,,...a po tom, čo dokončili ten tréning, čo som im navrhla, sa Kagami so mnou týždeň nebavil." rozprávali sa o tíme. Riko stále niečo bľabotala. Ústa sa jej nezavreli, keď bola s Kiyoshim a ja som začínal byť z toho podráždený. Navyše, neustále sa jeden druhého dotýkali. Zrejme to bolo nevedomé, ale aj tak ma to zakaždým rozrušilo.
No v podstate ...čo som mohol tak chcieť? Zachoval som sa ako totálny idiot. Robím to vždy, najskôr si ju vezmem, prejavím náklonnosť a potom ju od seba odstrčím.
Vošli sme do jednej cukrárne, ktorá mala ešte otvorené. Riko chcela vyskúšať tunajšie sladkosti.
Musel som uznať, že to tu vyzeralo veľmi príjemne. Viem si predstaviť, že by som si tu ráno dával kávu, no takto večer to bolo trošku zvláštne miesto na trávenie času. Im dvom to zrejme však vôbec neprekážalo.
Objednali sme si niekoľko druhov zákuskov a pustili sme sa do skúšania. Boli fakt vynikajúce.
Potichu som sedel a pozoroval som ich. Tí dvaja vyzerali ako...pár.
,,Skúk tento." ozval sa Teppei a vidličkou nabral celkom veľký kus dobre vyzerajúceho koláča. Aida sa naklonila a otvorila ústa. Vyzeralo to...príťažlivo. Trošku čokolády jej ostalo na hornej pere.
,,Moment..." prehovoril Kiyoshi a dotkol sa jej tváre. Prstom jej prešiel po tom mieste a následne si ho oblízol. Riko sklopila  pohľad.
,,Vždy sa ušpiním, som ako také...prasiatko." povedala rýchlo, snažila sa uvoľniť tú napätú situáciu, čo práve medzi nimi nastala a ja som šiel vybuchnúť. Prebodol som Teppeia pohľadom a on mi venoval opäť ten pobavený úsmev. Už som si bol istý, že mi to robí schválne.
,,Ospravedlňte ma." vstal od stola a odišiel. Pohľadom som spočinul na Aide, ktorá práve dojedala svoj zákusok.
,,Myslím si, že vám to spolu pristane." prehovoril som.
,,Čože?" prekvapene zdvihla hlavu od svojho taniera. Vyzerala veľmi podráždene.
,,Vravím, že by ste sa mali dať dokopy." zopakoval som sucho.
,,Čo máš za problém?" nahla sa ku mne ponad stôl.
,,Ja mám problém? To vy dvaja sa správate, akoby som tu ani nebol." zamrmlal som.
,,Ty si vážne neuveriteľný, Junpei." nervózne si zahrýzla na pery, v jej očiach bol hnev.
,,Nabudúce si tu môžeš cestovať sama, budete mať aspoň súkromie." tiež som bol naštvaný.
,,To nemyslíš vážne!" zvýšila hlas a upústala na nás tak pozornosť ďalších hostí.
Chcela ešte niečo povedať, no miesto toho sa zdvihla zo sedačky.
,,Si debil, Hyuuga!" venovala mi jeden veľmi nepekný pohľad a odišla z cukrárne. Nechcel som jej ublížiť, no sám som bol v dosť mizernej nálade.

Keď sa Teppei konečne vrátil, nezdalo sa, že by bol nejak zvlášť prekvapený z toho, že tam Riko nie je. Keďže sme zaplatili dopredu, tak sme si len pobrali veci a vyšli sme vonku.
,,Mal by si ju ísť pohľadať." prehovoril Kiyoshi a ja som na neho nervózne zagánil.
,,Mal by si ísť radšej ty." zafrflal som a ani som sa len na neho nepozrel. Uchechtnul sa.
,,Pozri, Hyuuga, si môj priateľ, nemusíme sa k sebe takto správať." povedal pokojne.
,,Nezdá sa mi, že by si sa ty ku mne v týchto dňoch správal moc..priateľsky." otočil som sa k nemu.
,,Nemôžem ti vyčítať, že máš Riko tiež rád, no aspoň by ste ma s tým nemuseli toľko provokovať." dodal som a sledoval som ten jeho stále veselý výraz.
,,Takže si konečne uvedomuješ, že ti to vadí."
,,Samozrejme, že mi to vadí!" takmer som kričal. Štval ma.
,,Tak prečo sa jej konečne nevyznáš so svojimi citmi?" spýtal sa jednoducho a mňa popravde, tá otázka zarazila. Začal som prešľapovať z miesta na miesto.
,,Ja som ti len chcel ukázať, že ak sa toho ihneď nechopíš, tak ti ju niekto môže...ukradnúť." ucítil som, ako mi svoju veľkú ruku položil na rameno. Vstrebával som význam tých slov...on mi to robil schválne?
,,Takže...to, čo si doteraz robil, ma malo akože nabudiť?!" stále som cítil zlosť.
Kiyoshi sa hlasno zasmial.
,,Pozri, necháp to zle, tiež ju mám rád a ty si môj priateľ, no ona je zaľúbená do teba." Teppei sa zahľadel na nočnú oblohu.
,,No rozhodol som sa ustúpiť...teda, aspoň do chvíle, kým to úplne nepokazíš." opäť sa tak čudne zatváril a uprene mi nazrel do očí.
,,Hyuuga, ak bude kvôli tebe Riko ešte niekedy smutná, veľmi rád jej ťa z hlavy dostanem." bola to..vyhrážka?  Neveriacky som sledoval svojho priateľa. Takže on sa ma pokúša postrčiť?
,,Mal by si ísť, dievča ako ona nemá čo o takomto čase robiť vonku sama." znelo to ako príkaz.
To mi vážne tento chlap musel žrať všetky tie dni nervy len aby som si to konečne ja idiot uvedomil? Cítil som sa kvôli tomu strašne zahanbene. Moje telo sa až tak triaslo od toho trpkého poznania.
Pokazil som to. Posral som to!
Rýchlo som sa otočil a dal som sa do behu. Nechal som tam Teppeia za sebou stáť a bolo mi to jedno. Teraz mi behalo po rozume len to, že ju musím nájsť.

Trvalo mi to. Začal som sa dokonca o ňu báť, no nakoniec bola v parku vedľa Kiyoshiho bytu. Sedela na tej najväčšej preliezke, čo tam bola. Vyzeralo to ako veľká kovová konštrukcia a ona bola na samom vrchu. Pomaly som k nej podišiel.
,,Riko? Čo tam robíš?" viem, nezačal som ten rozhovor najlepšie.
,,Čo tu chceš?" ešte stále bola nahnevaná.
,,Chcem sa ti ospravedlniť." zakričal som. Bolo to vážne dosť vysoko.
,,Zlezieš dole?"
,,Nie, tu je mi dobre." poznamenala sucho. Úplne ma zotrela.
,,Fájn..len som ti chcel povedať.." odmlčal som sa. Nebolo to jednoduché!
,,Mrzí ma to, Riko, nemal som sa tak chovať." vysúkal som zo seba a zahľadel som na ňu. Držala sa tyčí a so zvedavosťou ma pozorovala.
,,A ďalej? To je všetko? To si mi mohol povedať aj na byte." znela otrávene. Vôbec mi tým nepomáhala, práve naopak, mal som chuť tam vyliezť za ňou a zhodiť ju!
,,Neprišiel som sa znova hádať." poznamenal som.
,,Tak sa nehádaj." odvetila prosto. Provokovala ma. Nemal som rád tento jej prístup. No mal som rád všetko to ostatné. To dievča...bolo v mojich očiach dokonalé a predstavovala to, čo som tak moc chcel.
Odhodlal som sa.
,,Ľúbim ťa, Riko." z nejakého dôvodu sa mi tie slová vychádzajúce z mojich úst páčili.
Všimol som si, ako sa Riko prekvapením naklonila.
,,Héj!" zakričal som na ňu, vyzeralo to nebezpečne.
,,Čo si to povedal?" spýtala sa ma potichu.
,,Rád ti to zopakujem, keď zlezieš." naozaj sa mi nepáčilo, že sa s ňou musím baviť z takej vzdialenosti.
,,Tak pôjdeš dole?" spýtal som sa mäkko. Na tvári sa jej usadil veľmi neistý výraz.
,,Ja neviem...ako zliezť." vyjachtala zo seba a rozpačito sa pozrela po kovovej konštrukcii. Čože?!
,,A ako si sa tam dostala?" prekvapilo ma to.
,,Ja neviem, bola som nahnevaná a potom...som bola už hore." vyvetľovala zmätene.
,,Počkaj." chytil som sa kovových tyčí sa začal som liezť. Za chvíľu som bol pri nej.
,,Poď." podal som jej jednu voľnú ruku a ona sa posunula na úplný kraj. Otočila sa mi chrbtom a ja som ju silno objal kolo pása. Pomohol som jej zostúpiť na najbližšiu rúrku a neustále som ju pridržiaval. Snažil som sa ignorovať to, ako sa celý ten čas o mňa obtierala, pretože ma to nútilo myslieť na veci, za ktoré som sa sám hanbil.  
,,Ďakujem." povedala potichu, keď sme už obaja stále pevne nohami na zemi.
,,V poriadku, len už prosím ťa, neutekaj a nechoď na žiadne preliezky." usmial som sa na ňu a ona mi to opätovala.
,,Takže...čo si to hovoril?" spýtala sa ma a zahľadela sa mi do očí. Miloval som tú farbu tých jej. Miloval som jej peknú tvár. Pritiahol som si ju do náručia.
,,Ľúbim ťa." zašepkal som jej do ucha a ona ma tiež pevne objala. Cítil som sa neuveriteľne úžasne. Pevne som zovieral to drobné telíčko pred sebou, nechcel som ju nikdy pustiť.
,,Aj ja ťa ľúbim, Junpei." tie slová ma hriali kdesi vo vnútri a to príjemné teplo sa rozlievalo úplne všade.
Poodtiahla sa a pobozkala ma. Privinul som si ju k sebe ešte tuhšie. Obaja sme boli roztúžení. Obaja sme sa ľúbili a obaja sme si naplno vychutnávali prítomnosť toho druhého. Keď sme od seba odstúpili, boli sme zadýchaní a jej pohľad bol tak vzrušujúco zastretý.

Odchádzali sme. Bolo mi celkom smutno. Tie dni tu síce stáli za nič, keďže som bol neustále vytočený, no ten posledný večer bol naozaj niečo.
,,Ďakujem." povedal som mu potichu, keď sme sa lúčili. Riko niekde práve odbehla.
Bol som naozaj neskutočne rád, že mi dal šancu a že ma nepodrazil.
,,Nemáš za čo a nezabudni...ak mi bude volať a sťažovať sa na teba, sadnem na prvé lietadlo do Japonska a unesiem ju odtiaľ." hovoril to vážne. Zamračil som sa.
,,Nedám ti ju." zamumlal som.
,,Ak sa nebudeš snažiť...vezmem ti ju." vrátil mi to. Jeho oči boli síce opäť priateľské, no bolo v nich aj niečo, čo ma nútilo byť na pozore.

Celú cestu domov sa sa tešil na ten moment, kedy ju budem môcť konečne zvaliť do svojej postele. Keď som ju uväznil pod svojím telom, nadával som si v duchu za to, že som si niečo tak úžasné odopieral tak dlho. Nežne som ju bozkával po celom tele a ona tak nádherne stonala. Robilo mi to radosť. Neskutočnú. A sám som mal čo robiť pri každom jej, čo i len letmom dotyku.
To dievča ma neskutočne ťahalo k sebe.
Nedám si ju. Je moja.

.
.
.
 


  






1 komentár:

  1. ,,AAAAAAAAAAAAA!" zvrieskla Kame, keď zbadala príspevok od Petriky.

    Moja, to bolo neskutočne cute! Really! Zlaté, písať z Hyuugovho pohľadu. Riko je tam kawaii. A Kiyoshi zlatíčko. V prvej chvíli som si myslela, že mu ju fakticky chce prebrať. A potom... O_O Súhlasím, je to taký veľký macko, je to zlatíčko moje milované, ktoré tak rada párujem s Hanamiyom. :3

    A že ,,hravá osôbka"!? Pche! Keby si čítala moje poviedku z pred Veľkej cenzúry, použila by si prídomky ako sadistická, amorálna, úchylná, perverzná, šialená.... Atď.

    Trochu škoda, že sa nedali dokopy všetci traja (to by bolo sexy :P), ale Kiyoshi je taký obetavý, že ju nechal Hyuugovi. Nenašlo by sa pokračko.....? :D Samozrejme, mne by nevadilo, keby si ho nenapísala, ja som šťastná, že pre mňa vôbec niekto niečo napísal. Takže som happy jak dva grepy. :D *patentovaný idiotský šker*

    Mám taký pocit, že Kiyoshi by okamžite využil situácie, keby mohol. Však?

    Hentai no Kame

    P.S. Môžem napísať niečo pre teba, ak chceš.

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)